Začiatok tohto nezabudnuteľného conu bol jeden veľký chaos s lístkami a miestenkami. Samostatné miestenky sa kúpiť nedali, online rezervácia nefungovala a my sme ostali spoľahnutí na čisté šťastie a rýchle nohy, ktoré nás mali dostať do voľného kupé. Cestu som začínala v spoločnosti Fitka a asi ani jeden z nás nie je dostatočne šťastný ani rýchly, lebo sme ostali stáť v uličke preplneného rýchliku.
Cestou sa k nám pridala delegácia v Trenčíne, Tony a Pan Citrón, ktorí nastúpili opačnými dverami nášho vozňa, tak sme ich ešte nasledujúcich niekoľko zastávok vôbec nevideli. Až kdesi pred Žilinou sme sa konečne stretli a podaktorí z nás si aj ulovili miesta v kupéčku.
Ďalšia dvojica, Maťo a Propán, nás v Žiline poľahky našli a zvyšok cesty sme prešli ako nič. Na stanici v Liptovskom Mikuláši sa tety pri okienkach rozhodli zahrať si s nami ping-pong a posielali nás od jedného k druhému. V jednom sa nepredávali miestenky, v druhom nikto nebol a z Centra pre zákazníkov nás vyhodili, lebo o desať minút mali zatvárať. Nakoniec sme si všetci zdarne kúpili lístky (až na to, že sa vyskytli dva veľké faily, ale o tom až potom) a takmer poklusom sme bežali na bus a stihli ho úplne presne.
Morgy sa pridala v Zuberci a všetci spolu a veselo sme docestovali až do Habovky, kde už nás privítala teta chatárka. Zložili sme veci a ako prvé sa pustili hrať UNO, plné nekonečných zvratov a zádrhov, Propána neschopného si zapamätať ako vyzerá nula a kopy zábavy. Nasledovala prvá (a aj posledná) partia Galacticy, ktorá sa ukázala byť veľmi obtiažna v zložení v akom sme boli. Propán a jeho tím (Maťo a Pan Citrón) hlasovali o tom, či budú hlasovať o hlasovaní, Tony strácal s Propánom nervy, Fitko potajomky cylonil a Morgy a ja sme sa hre venovali kadečomu inému len nie hre.
Nebol by to guidistický con bez skvostov kinematografie a tak tento raz prišiel na radu animovaný seriál The Road Runner and Willie E. Coyote (medzi nami známeho ako Mig-Mig), ktorého sme maniačili riadne dlho. Nezvyčajne o polnoci sa väčšina z nás odobrala spať, lebo o tretej ráno začínal otvárací ceremoniál olympijských hier, ktorý sme si za žiadnu cenu nemohli nechať ujsť. Hovorím väčšina, lebo Maťo a Pan Citrón ostali hore a maniačili pre zmenu Klasického Doktora Who, no a ja s Morgy sme väčšinu času určenú na spánok prekecali.
V sobotu, po celkových 1,5-3 (v Propánovom prípade asi 8) hodinách spánku, sme sa vybrali na turistiku. Mierili sme na Roháčsky vodopád, ktorí sme síce videli už na TuritiCone, ale tento krát bol celý zamrznutý, takže sme predsa len videli čosi nové. Cestou sa scifisti naučili kráčať v husom zástupe, zistili, že rampouch je cencúľ, vyskúšali zákony gravitácie, zahrali sa na Road Runnera a Coyoteho a nominovali Propána na Uwagu.
Pri vodopáde sa Propán znova prejavoval ako rádioaktívna rybička a vyšplhal sa za pomoci skaly a stromu až hore na vodopád. Všetkým nám pri tom mrzli úsmevy na tvárach, ale on nie a nie zliezť dolu. Nakoniec to dobre dopadlo, nikomu sa nič nestalo a Propán si vybíjal zvyšky energie behom v lese, zatiaľ čo mi ostatní sme sa opatrne šmýkali dolu po chodníku.
Na chate sa pokračovalo v drtení Mig-Miga. Podaktorí na chvíľu odkvicli do postelí a potom sme sa vybrali do reštiky na večeru. Pred odchodom sme prichytili chalanov ako prekladajú televíziu Al Jazeera do akéhosi scifistického receptu a ohromne sa pri tom bavia.
Na večeri nás čakalo príjemné prekvapenie v podobe foklórneho programu a pochovávania basy a šišky zdarma. Všetci sme sa na tejto scifisticky netradičnej veci výborne bavili.
Nasledujúcich pár hodín sme drtili olympiádu. Na nemeckom Eurosporte sme sledovali biatlon a fandili našej lyžiarke. Keď dobiehala do cieľa tá Nemka, všetci sme povzbudzovali ako diví, ale Propán tak kričal a kričal, že ho hádam počuli až vo Vancouvri a sila jeho hlasu ju pribrzdila. Získala zlatú medailu len a len vďaka Propánovi.
Večer sme zakončili lenivou partiou UNA a pobrali sme sa do postele. Pana Citróna vydesil Propán, ktorý sa správal veľmi creepy a pozoroval ho ako ide spať, z ničoho nič sa pobral do izby k Tonymu a Fitkovi, vošiel dnu a rozosmial sa.
Ráno sme sa už museli pomaly pobaliť a opustiť chatku. Na zvyšok dňa sme zakotvili u Morgy v izbe, kde sme dorazili Mig-Miga, poshareovali fotky a videá a pozreli si akýsi záznam z divadelného vystúpenia Rowana Atkinsona. Propán tesne pred odchodom zaspal na gauči a čo iné mohlo scifistov napadnúť, ako popísať mu tvár a tváriť sa, že sme mu utiekli. Prebral sa však skôr, než sme stihli zrealizovať druhú časť nášho plánu, tá prvá však vyšla nadmieru dobre.
Na zastávke v Zuberci sme sa lúčili s Morgy a po zistení, že Morgy má popísanú bundu, Propán zahlásil, že: „Lepšie mať popísanú bundu ako tvár.“ To sme išli skoro všetci do kolien ako sme sa snažili nesmiať sa, lebo na tvári mu vtedy ešte stále svietil červený nápis „VancouverCon“. Ďalší taký fail sme zaznamenali na stanici v Liptovskom Mikuláši, kde Propán zočil akéhosi uja so zeleným srdcom na tvári a poznamenal aké je to extravagantné. Boli sme na pochybách, či si už náhodou nie je vedomý toho, čo sme mu vyparatili, ale nebol. Prišiel na to až vo vlaku.
Zostáva už len popísať naše ďalšie dva faily s lístkami na vlak. Propán si kúpil lístok domov na piatok namiesto soboty a Citrónovi sme kúpili študentský lístok, hoci nemal ISIC ani iný preukaz. Našťastie nás sprievodca kontroloval až kúštik pred Trenčínom a Tonymu sa úspešne podarilo Citróna schovať tak, že si ho sprievodca nevšimol.
Zistenia: