„Ahoj, tak čo tu máme?“ spýtala sa Lindsay Flacka, ktorý jej išiel naproti hneď ako ju zbadal vo dverách výťahu.
„Klasika. Pravdepodobne partnerská hádka. Žena je mŕtva, muž sa pokúsil spáchať samovraždu. Vzali ho do nemocnice, je na tom dosť zle.“
„Poznáme totožnosť?“
„Byt je písaný na muža, istý Howard Woolsey. Identita ženy je zatiaľ neznáma, nemala pri sebe občiansky ani vodičský. Čakáme už len na ľudí z patológie, nech spravia prehliadku. Potom je to len a len vaše. Danny je vo vnútri,“ dodal po krátkej odmlke, keď naňho Lindsay vrhla spýtavý pohľad. Flack sa na prahu dverí otočil a povedal: „Idem sa popýtať susedov, či niečo nezačuli, alebo nevideli.“ S tým zmizol.
Lindsay vošla do malej tmavej predsiene. Na vešiaku viseli dva kabáty, na zemi v rade stáli pekne usporiadané topánky. Všetko vyzeralo v úplnom poriadku. Obďaleč začula známe cvakanie fotoaparátu. Sledujúc tichý zvuk prešla popri dvojo dverách a vstúpila do rovnako tmavej malej spálne. Na stenách poskakovali dlhé tiene, vrhané Dannym, ktorý chodil sem-tam po miestnosti, hľadajúc dôkazy. Telo nebolo nikde vidno.
„Ahoj,“ pozdravila ho nahlas.
„Monatana! Už som si myslel, že to tu všetko ostane na mňa,“ nadhodil Danny provokatívne.
Lindsay sa na tvár vkradol malý, takmer neviditeľný úsmev, ostatne ako vždy, keď ju Danny oslovil Montana. Pri pomyslení ako túto prezývku spočiatku neznášala sa jej takmer zmocnil záchvat smiechu. Pokúsila sa potlačiť mykanie kútikov a nahradiť ho výrazom profesionálneho záujmu. Veď, koniec koncov, bola kriminalistkou v jednom z najlepších laboratórií v Štátoch.
Danny, postrehnúc jej pohnútky, sa na ňu taktiež usmial a v tých neuveriteľne modrých očiach sa mu zjavili iskričky pobavenia.
„Tak... kde je telo?“ spýtala sa ho.
„Tam za to posteľou,“ odpovedal, ukazujúc baterkou smerom k akejsi starej, zjavne rozheganej posteli.
Lindsay prikývla, z kufríka si vytiahla pár latexových rukavíc a naučeným pohybom si ich natiahla. Istým krokom prešla okolo stolíka a potom k posteli. Vtedy sa jej konečne otvoril plný výhľad na mŕtvolu. Na zemi ležala asi päťdesiat, možno viac, ročná bruneta. Všade okolo nej bola krv. Tmavohnedé oči mala doširoka otvorené a z tela jej trčal dlhý kuchynský nôž. Okrem toho mala na rukách a nohách ešte niekoľko rezných rán a asi tri bodnutia v hrudi a bruchu.
Lindsay spočiatku nevenovala pozornosť ženinej tvári, všímala si len okolie, snažiac sa utvoriť si v hlave aspoň približný scenár činu. Potom jej však zrak padol na výrazné materské znamienko na krku mŕtvej. Pripadalo jej tak zvláštne známe. A zrazu si to uvedomila. Prizrela sa bližšie ženinej tvári. Najprv ostala stáť ako obarená, pred očami sa jej mihali červené škvrny. Kufrík jej vypadol z ruky a s hlasným rachotom buchol o zem. Mala pocit akoby sa všetko odohrávalo v spomalenom filme. Nemohla sa nadýchnuť a jej jediná myšlienka bola: „uteč!“.
Nepočula Dannyho ako na ňu volá, keď vybehla ako fúria z bytu. Necítila na sebe Flackov udivený pohľad, keď jeho a jedného zo susedov takmer povalila na zem, ako okolo nich preletela. Jediné čo jej mozog vnímal bolo akoby slovo blikajúce jej niekde v hlave: „Uteč!“.
Nevedela ani ako sa dostala do svojho auta. Až po nejakej dobe si uvedomila, že bezcieľne jazdí ulicami zasneženého New Yorku. Nadýchla sa. Poriadne zhlboka. Akoby jej ten nádych mal dať nádej, že to čo videla sa nestalo. Aj keď vedela, že stalo.
Nadýchla sa znovu. Je možné, že by počas svojho panického úteku zabudla dýchať? Nie, nie to by už nežila, ale aj tak ju každá molekula kyslíka pálila v pľúcach.
Zazvonil jej mobil. Prázdnym pohľadom sa pozrela na svietiaci displej, ktorý hlásal „Danny Messer.“ Nechala ho, nech zvoní. Po piatich minútach prestal.
Otvorila si okienko a nechala mrazivý vzduch nech prúdi dnu. Čerstvý vánok ju upokojil aspoň natoľko, že bola schopná myslieť logicky. Musí zavolať Macovi. Dvihla telefón a vyťukala z pamäte číslo.
„Mac Taylor,“ ozvalo sa na druhom konci.
„Mac? Tu Lindsay. Potrebujem nejaký čas voľno,“ postavila ho rovno pred hotovú vec. Mac bol chvíľu ticho.
„Dobre,“ súhlasil po chvíli. Asi z jej hlasu vycítil, že sa deje niečo vážne. Bol to skvelý šéf.,/p
„Ďakujem,“ vydýchla si.
„A Lindsay?“
„Áno?“
„Budeš v poriadku?“ Akoby už vedel čo sa stalo. Ale nemal odkiaľ, nie nemal, tým si bola istá.
„Áno, budem. Ešte raz ďakujem, Mac. Ahoj.“ Zložila nečakajúc na jeho odpoveď.
O chvíľu jej mobil znova zvonil. Volal Danny. Určite chcel vedieť čo sa stalo, či je v poriadku. Predsa len si musela priznať, že jej odchod nebol práve objasnený.
Zároveň však vedela, že Danny nemôže opustiť miesto činy, pokiaľ nie sú spracované dôkazy.
Mobil dozvonil – uľavilo sa jej. Vážne teraz nemala náladu na rozhovory, ani s Dannym nie. Toto si musí urovnať sama so sebou. Preto pre istotu mobil vypla.
Lindsay odišla k telu a Danny pokračoval v prehľadávaní obálok, ktoré ležali na skrinke pri dverách. Niekoľko účtov a reklám a aj nejaký osobný list. Nič čo by vyzeralo obzvlášť zaujímavo. Zrazu sa mu za chrbtom ozvalo hlasné tresknutie, až ho ľakom myklo. Obrátil sa k Lindsay. „Montana, čo stváraš? Chceš mi tu privodiť infarkt?“
Neodpovedala. „Montana?“ oslovil ju spýtavo. Ale ona tam len stála a zízala, biela ako krieda. Alebo to len robilo to slabé svetlo? Chcel podísť bližšie, ale v tom sa Lindsay zvrtla na opätku a vyletela z izby.
„Lindsay, čo je?“ kričal za ňou Danny, ale ona akoby ho nepočula. Šiel za ňou až na chodbu a sledoval ako narazila do Flacka. „Lindsay!“ Ale jej nebolo.
Flack so zdvihnutým obočím hľadel na zatvárajúce sa výťahové dvere. Potom sa s otázkou v očiach obrátil k Dannymu. „Čo sa tam stalo?“
„To keby som vedel,“ vzdychol si Danny, bojujúc sám so sebou, aby sa nerozbehol za Lindsay. Vedel však, že nemôže opustiť miesto činu, pokiaľ nie je celé preskúmané. „Zrazu len zmrzla pri pohľade na telo a potom utiekla. Bez jediného slova vysvetlenia.“
Muži si vymenili začudované pohľady a každý, hoci by najradšej zistil čo ich kolegyni a kamarátke sadlo na nos, pokračoval v práci.
Danny sa vrátil do izby a za chvíľu dorazili ľudia z patológie. Obhliadli ženu a on mal konečne zelenú na spracovanie dôkazov z celej izby, ale aj ostatných miestností.
Telo odviezli a on ostal sám. Pri posteli stál Lindsayin kufrík. Čo sa jej stalo? Vŕtalo mu v hlave. Z vrecka nohavíc vytiahol mobil a vytočil jej číslo. Nedvíhala. Ani nevedel ako dlho nechal telefón vyzváňať a čím viac sekúnd ticho uplynulo, tým viac sa o ňu bál. Nakoniec to vzdal a so stiahnutým hrdlom sa pustil do roboty.
Našťastie toho nebolo veľa a čoskoro mal zbalené všetky dôkazy. Zbalil aj Lindsayin kufrík ň, nasadol do auta a chcel zamieriť do labáku. Nedalo mu však a ešte raz sa jej pokúsil dovolať. Bezvýsledne. Zahrešil a naštartoval. Toto bude dlhá zmena.
Mac mu povedal o Lindsaynom telefonáte, Nedávalo mu to veľmi zmysle – Lindsay bola workoholik tak ako aj on a väčšina zamestnancov New Yorskej kriminálky. Robil si o ňu čím ďalej tým väčšie starosti. Čo ju mohlo na tej neznámej žene tak rozhodiť? Nevedel.
A čo horšie, prípad stál na akomsi mŕtvom bode. Identitu mŕtvej sa nepodarilo zistiť a tak si ani nedokázal odpovedať na predchádzajúcu otázku.
Bol večer. Väčšina jeho smeny už odišla. Len v Macovej kancelárii sa svietili. Váhal,či má za ním ísť.
Nakoniec jeho dilemu zaňho vyriešil Mac. Zrazu vykukol spoza presklených dverí a kývol Dannymu, aby prišiel. Akoby vedel, že tam stojí a rozmýšľa.
Pokynul mu, aby sa usadil na stoličke pred jeho stolom. „Danny, čo je dnes s tebou? Chodíš tu ako telo bez duše.“ Pýtal sa, akoby nepoznal odpoveď. Ale on si bol istý, že tušil.
Danny sa zamyslel. Má mu to povedať?
„Vlastne nič, ja len, že mi celý deň chodí po rozume to čo sa stalo.... Povedala ti niečo viac?“ spýtal sa s nádejou v hlase. „Čokoľvek, nejaký náznak, alebo také niečo.“
„Nepovedala mi o nič viac, než vieš aj ty. Bol by som ti to povedal.“
„Dočerta už aj s ňou a tou jej tajnostkárskou tvrdohlavosťou!“
„Danny, upokoj sa! Pozri, neviem čo sa jej stalo, ale neznela veľmi dobre. Povedal by som, že je na tom dosť zle. Prečo za ňou nezájdeš a nespýtaš sa jej? Som si istý, že ocení tvoju spoločnosť.“
„Neviem, či je to práve ten najlepší nápad. Nechcem na ňu tlačiť.“
„Neboj sa. Keď bude pripravená, povie ti to. Ak nie, skús jej aspoň dvihnúť náladu.“
„Okej,“ súhlasil Danny a zamyslene sa poškrabal na temene hlavy. Potom sa s povzdychom dvihol a rozlúčil so šéfom. Mac vždy vedel ako pomôcť.
Cesta autom k Lindsaynmu bytu bola snáď nekonečná. A predsa trvala tak krátko. Čas sa s Dannym nemilosrdne pohrával.
Vyšiel tmavým schodiskom až na druhé poschodie. Pred dverami však zaváhal. Ešte stále má čas odísť. Ale srdce mu hovorilo, aby zaklopal. Nadýchol sa a dvihol ruku.
Lindsay sa napokon nejako podarilo dostať k svojmu bytu. Pustila si sprchu a do prehrávača hodila nejaké CD. Z reproduktorov sa vzápätí ozvala nejaké rockové skladby. Nevenovala im pozornosť.
Teplá voda ju trochu vzpružila. A aj šálok kávy, ktorý si uvarila jej pomohol. Zo škatule uloženej vzadu na poličke v šatníku, vylovila staré rodinné fotky. Panebože ako jej chýbala Montana – tá nádherná príroda a pokoj. Ale napriek tomu by sa tam teraz už nedokázala vrátiť. Mala tu skvelú prácu. A skvelých kolegov, z ktorý sa stali jej priatelia. A Dannyho, ktorý bol viac než kamarát, ale nič viac. Vedela však, že by ho nedokázala opustiť, nechať za sebou tie nevyslovené veci. Zabuchnúť si dvere k niečomu, čo by určite stálo za to.
Vtom sa ozvalo zaklopanie na dvere a pretrhlo jej niť myšlienok. Kto to mohol byť? Srdce jej začalo prudšie byť. Určite Danny... hovoril jej vnútorný hlas. Musela so sebou bojovať, aby sa prinútila vstať z pohodlného gauča a ísť otvoriť. Nevedela, čo mu povedať. A on určite bude klásť otázky.
Otvorila dvere a srdce jej poskočilo. Bol to skutočne on. „Montana,“ povedal a smutne sa usmial. Aspoň jej ten úsmev pripadal smutný.
„Danny. Poď ďalej,“ zavolala ho dnu a odstúpila mu z cesty.
Vošiel a zavesil si kabát na vešiak. Nebolo to po prvýkrát čo u nej bol. Ale za iných okolností.
Lindsay sa medzitým znova usadila na gauči. Danny potichu nasledoval jej príklad. Ale mlčal. A ona tiež len čakala. Čakala kedy sa začne pýtať. Aj keď nevedela, či bude vedieť odpovedať.
Chvíľu len sedeli a obklopovalo ich ticho. Trápne ticho. Nakoniec to už Danny nevydržal a zamrvil sa na mieste. Pozrel na ňu. Ona pozerala k zemi. Bála sa, že jej tá modrosť jeho očí uvidí až na dno duše.
„Si v poriadku?“ spýtal sa.
„Áno,“ odpovedala a spravila malú pauzu. „Nie...“ vykĺzlo jej z úst potichučky. Stále sa nedokázala pozrieť na neho.
Vzdychol si. Čo ďalej? Vírila mu v hlave otázka. Spýtať sa jej, povedať niečo, dotknúť sa jej? „Chceš o tom hovoriť?“ spýtal sa napokon.
Tento krát sa nepohodlne zamrvila ona. Hnedé oči sa stretli s modrými a z toho pohľadu vycítila pochopenie, ale aj obavy.
Podala mu starú fotku. Bolo na nej malé hnedooké dievčatko s mierne kučeravými vlasmi a žena s rovnakým iskrivým pohľadom. Matka s dcérou.
„Pripomína ti niekoho?“
„Okrem teba?“ spýtal sa s údivom v hlase. Prevrátila očami.,/p
Podrobnejšie sa zahľadel do čŕt ženinej tváre. Najprv to prisudzoval jej podobnosti s Lindsay, ale postupne sa mu pred očami vynorila iná tvár. Staršia a strhaná. Ich neznáma z dnešného rána.
„To je...“ zahabkal.
„Áno, už si mal tú česť. Dnes ráno. A naozaj je to moja matka,“ odpovedala mu tak chladne na jeho nevyslovené otázky, že sa až zľakol.
Chcel vedieť, čo to má znamenať, ale nevedel ako sa má spýtať. Nechcel ju zahnať do úzkych, tak ju len chytil za ruku z poladil ju. „To je mi ľúto.“
„Nemusí.“ Jej hlas bol ostrý ako kryštáliky ľadu.
Znova mu uhla pohľadom. „Opustila nás ešte dávno. Mala som pätnásť. Otec sa znova oženil. Odvtedy som ju nevidela. Až do dnes.“
Nevedel čo jej na to odpovedať. Len jej silnejšie stisol ruku, ktorú zabudol pustiť.
Pozrela naňho, slzy v očiach. „Prečo to spravila?“ spýtala sa trasľavým hlasom. „Prečo?“ Po líci sa jej skotúľala prvá slza.
Danny ju objal. Vďačne si ponorila tvár do jeho hrude a plakala. Hladil ju po vlasoch, utešoval. Vedel, že najlepšie čo môže teraz spraviť, je byť tu pre ňu.
Nakoniec sa utíšila. Ostala však pritúlená k nemu. Nechcelo sa jej prerušiť ten kontakt, ktorý nadviazali. Utrela si oči a pozrela naňho. „Ďakujem,“ zašepkala.
„Niet za čo,“ odpovedal rovnako potichu a nechal ju nech sa mu uvelebí v náručí.
O chvíľu počul už len jej pokojný dych. Zaspala. Jemne ju pobozkal na čelo, opatrne sa spod nej vysúkal, zložil ju na gauč a prikryl dekou, ktorá ležala na kresle. Zamrvila sa na mieste a čosi si zamrmlala popod nos.
Pohodlne sa usadil v kresle, z ktorého zval deku a zložil si okuliare. Svet sa rozmazal. V hlave mu vírili spomienky na dnešný deň. Vedel, že to všetko čo sa stalo, znamenalo veľký krok dopredu v ich vzťahu. Ale nechcel zájsť priďaleko. Nechcel zneužiť stav, v ktorom sa nachádzala. Bolo by toto na ňu priveľa.
„Danny?“ ozvalo sa zrazy od Lindsay.
„Áno?“ odpovedal a kľakol si k nej.
Hlavu si podoprela rukou a zahľadela sa naňho vážny pohľadom. „Až na dno duše,“ pomyslel si.
„Sľúb mi, že ma neopustíš,“ žiadala.
„Nikdy nie dobrovoľne,“ odpovedal jej.
„Dobre.“ Trochu sa usmiala, naklonila sa dopredu a pobozkala ho na pery. Len na chvíľu. Potom sa odtiahla a otvorila oči. Vrátili sa do nich tie ohníčky, ktoré tam boli vždy pred tým.
Dannymu sa na tvári rozhostil výraz čistého šťastia. Tento krát prevzal iniciatívu on, vzal jej tvár do svojich dlaní a bozk jej oplatil. Lindsay sa posadila, neprerušujúc ich kontakt a objala ho okolo krku. Dannymu sa nejako podarilo usadiť sa vedľa nej a privinúť si ju bližšie, stále ju bozkávajúc.
Nakoniec sa museli od seba odtrhnúť. Inak by sa obaja zadusili. Lindsay sa oňho oprela a obaja sa uvelebili na pohovke. Jediné na čom teraz záležalo, bola prítomnosť toho druhého.