John privrel oči a nechal svieži morský vánok nech sa mu pohráva s už aj tak strapatými vlasmi. Hviezdy na nebi žiarili ako diamanty pohádzané na čiernom zamate a z dvoch mesiacov sálalo nadpozemsky strieborné svetlo, až z toho mal pocit, že sa svet živých prelína s krajinou duchov. Atlantis v ňom vyzerala čisto, nepoškvrnene, slávnostne a odstrašujúco zároveň. Vlny v pravidelných intervaloch udierali do stien a špľachotavý zvuk vytváral ilúziu, že všetko je vratké a nestabilné, že sa celé mesto kýva v rytmickom tanci oceána. Okrem toho bolo všade ticho, všetci obyvatelia antického mesta už dávno spali, alebo sa zalezení v slabo osvetlenom labáku hrali so svojimi najnovšími hračkami.
Ale pre Johna nebolo ticho ako ticho. Cítil ako Atlantis pulzuje životom od samých základov až po najvrchnejší konček hlavnej veže, akoby to bol jeden obrovský včelí úľ. A v popredí toho všetkého sa mu nezreteľne prihovárala svojím tisícky rokov zabudnutým jazykom a on jej perfektne rozumel. Cítil jej nadšenie z ďalšieho nadchádzajúceho dňa, radosť zo spoločnosti, ktorú jej po dlhých vekoch poskytli potomkovia jej stvoriteľov, ktorí už dávno nekráčajú po zemi.
Za tie štyri roky čo tu bol, si s ňou prežil aj dobré aj zlé. Akokoľvek bolo antické mesto nadšené z ich príchodu a s radosťou im odhaľovalo niektoré svoje takmer zabudnuté tajomstvá, tak aj dokázalo byť protivné a tvrdohlavé, že z toho neboli zúfalí len nositelia ATA génu.
Johna však najviac vždy prekvapoval jej zmysel pre ochranu svojich ľudí. Dnes ráno sa uzavrela pred všetkými, aby ich ochránila od zákernej choroby a radšej by sa obetovala, než riskovať životy tých, čo by mohli prísť. Ten ohlušujúci pocit paniky, ktorý sa ňou prehnal, keď zatvárala dvere zvyšku sveta, mal v živej pamäti. Bolo to zúfalstvo najvyššieho stupňa a nech sa snažil ako chcel, nedokázal ju nijako upokojiť. S istotou vedel, že ak by bola Atlantis živou bytosťou, určite by odpadla od nedostatku kyslíku.
Keď zistil, že žiadnej choroby niet, pokúšal sa jej to vysvetliť. Ale jej tvrdohlavé ja sa zmocnilo vlády nad celým komplexom a nepovolilo a nepovolilo a nepovolilo. V tomto si boli dosť podobní – ani jeden z nich nechcel riskovať životy ľudí, na ktorých mu záležalo. A jemu teda nezostávalo nič iné, len sa vyšplhať po veži.
To ju nahnevalo viac než čokoľvek, čo jej ľudia za tie roky vyviedli. Vylúčila ho zo svojho vnímania práve vtedy, kedy najviac potreboval, aby mu pomohla, aby ho varovala, že sa ten hák pod jeho váhou zlomí, aby mu ukázala miesta kade by to šlo ľahšie. Ale on ju napriek tomu chápal a tak ako ona sa už dávno naučila spoliehať sa sama na seba, tak on v tej chvíli dôveroval svojim schopnostiam.
To že porušil karanténu ju sklamalo ešte viac. V tej chvíli vedel, že sa cíti opustenejšia než za desaťtisíc rokov na dne oceána, a ten pocit bol horší ako keď vás zasiahne blesk. Autodeštrukcia bola pre ňu jediným východiskom a snahe zachrániť čo sa dá. Márne ju presviedčal, márne vysvetľoval a obhajoval. Takúto rozhodnú ju ešte nezažil. Bolo to takmer odstrašujúce, ku koncu sa jej takmer bál prihovoriť, jej hlas bol v jeho hlave mrazivý ako tá najchladnejšia arktická noc.
Potom čo ju znova zapli, alebo skôr priviedli k vedomiu, bola dezorientovaná ako človek, ktorého vytrhnete zo sna. Veľmi dobre poznal ten pocit, bol horší než pomyslenie na večnú samotu, ktoré ho cez ich spojenie niekedy mátavalo. Láskavým prístupom, akoby sa prihováral dieťaťu, ktoré sa zobudilo z nočnej mory, hľadajúc útechu v rodičoch, jej ukázal čo sa stalo.
Tá vina bola nekonečná. Atlantis ľutovala svoju chybu a dalo mu veľa práce, než jej dohovoril. A potom sa ako ranené vtáča utiahla na nejaký čas do seba.
A tak tu stál na balkóne, pozorujúc hviezdy a konečne s ňou zase hovoril. Zvykol si sem chodievať, keď mal za sebou príliš ťažký deň na to, aby ihneď zaspal. A ona mu vďačne rozprávala o udalostiach dávnych aj súčasných a zaháňala temné myšlienky. Tento krát to však bol on na jej mieste a až teraz úplne chápal, aké dôležité je pre nich oboch, aby dokázali spolupracovať. Spolu boli silnejší.