Bol chladný podvečer. Slnko sa skláňalo k obzoru a na potemnenej oblohe sa zjavovali prvé hviezdy. Veľkou planinou podúval čerstvý vetrík, ktorý čeril steblá tráv do vĺn, akoby to bol oceán. Na skalnatom výbežku stál obrovský drak a pri ňom sa črtala vysoká postava. Obaja pozorovali západ slnka.
Eragon, prihovorila sa mu Zafira v mysli,myslíš, že je dobrý nápad ostať tu na noc?
Nie je, ale inak to nepôjde. Zajtra tadeto bude prechádzať Galbatorixova armáda a keby sme sa sem chceli dostať za denného svetla, spozorovali by nás. A to si nemôžeme dovoliť.
Mohol by si použiť kúzlo.
Ak by sa mi to aj vôbec podarilo a dokázal by som nás skryť pred niekoľkými tisícami očí, odčerpalo by mi to priveľa energie.
Aj tak sa mi to nepáči. Vo vzduchy visí hrozba.
Ja to cítim tiež. Je to akoby mi niekto sedel na hrudi a ja som sa nemohol poriadne nadýchnuť. Ale spoločne to dokážeme.
Verím v teba, maličký, povedala Zafira a stočila sa do klbka, premyslene skrytá v skalnej preliačine. Eragon sa posadil k jej teplému boku a upadol do svojho bdelého spánku. Jeho myseľ však zostávala otvorená a on cítil každý pohyb stebiel trávy spôsobený vetrom, vnímal každú myšlienku a pocit všetkých živých tvorov okolo seba. Bol stále v strehu, pripravený okamžite bojovať, ak by sa zjavil náznak niečoho podozrivého.
Ruka mu spočívala na meči v tmavej pošve, na ktorej bol striebornou niťou vyšitý zložitý elfský znak. Jeho rukoväť zdobil zafír veľkosti orecha. Tento meč vyrobili elfskí kováči, ale nie najlepšia z nich, Rhunon, neoplýval teda takými skvelými vlastnosťami aké mal Zar´roc. Aj tak bol však mnohonásobne lepší než akýkoľvek meč, ktorý by vyrobil aj najväčší majster kováč spomedzi ľudí. Eragonovi dokonal vyhovoval.
Noc prešla v pokoji. Eragon a Zafira vstali len čo sa prvé slnečné lúče dotkli zeme. Eragon zjedol trochu ovocia, ktoré si so sebou priniesol a potom už len v tichosti čakali.
Asi hodinu pred poludním zbadal Eragon v diaľke rozmazanú šmuhu. Bolo to omnoho ďalej než by dovidel obyčajný smrteľník, ale on vďaka svojim zlepšeným zmyslom videl aj to, čo ostávalo ľudskému oku skryté.
Šmuha sa postupne menila na šíky mužov pochodujúcich v usporiadaných skupinách smerom k miestu, kde boli Eragon a Zafira skrytí.
Eragon videl okrem pešiakov aj zopár jazdcov a predpokladal, že vojakov je spolu asi tisíc. To ho však nezaujímalo. Stále ešte nevidel, ani inak nezaregistroval prítomnosť toho, kvôli čomu sem prišiel. Trochu ho to znervózňovalo a bál sa, že informácie, ktoré Vardenovia dostali od svojho špióna na Galbatorixovom dvore boli nesprávne. V tom prípade by jeho cesta z Ellesméry bola zbytočná.
Čakali ďalšiu hodinu a vojsko už bolo od nich vzdialené len asi míľu, keď zrazu Eragon v diaľke na obzore zbadal tmavú, rýchlo sa pohybujúcu bodku. Postupne sa zväčšovala a doháňala vojsko pod sebou. Po chvíli sa už dali rozoznať obrysy letiaceho draka s Jazdcom na chrbte. Zároveň Eragon pocítil prítomnosť ich myslí. Boli natoľko odlišné od ostatných, že vedel so stopercentnou istotou o koho sa jedná. A tiež si bol istý, že tento Jazdec spoznal jeho prítomnosť tu a že to určite nenechá len tak.
Už idú, oznámil Zafire.
Si pripravený?
Nikdy som nebol pripravenejší, povedal Eragon a hľadel na oblohu, kde sa jasne črtal obrovský červený drak. Nevysadol však na Zafiru, nie tento súboj je len medzi ním a Murtaghom a zápas drakov by aj tak k ničomu neviedol.
Tŕň pristál asi desať metrov pred ním a Zafirou. Kúsok ešte poskočil, než sa mu podarilo celkom zastaviť. Murtagh z neho ladne skĺzol a zastal oproti Eragonovi. Hľadeli si do očí ako keby zvádzali nejaký vnútorný súboj. Ani jeden z nich sa nepohol, ale v Murtaghových sivých očiach sa zjavil zvláštny plameň, aký v nich Eragon ešte nevidel. Bola to ľútosť?
„Prečo si tu?“ spýtal sa Murtagh smutným hlasom. „Už si zabudol čo sa stalo naposledy? On nás prinútil prisahať v starovekom jazyku, že vás zabijeme. Niet cesty von.“
Eragonovi preletel po tvári ľahký úsmev. Vo vrecku mal tromf, o ktorom jeho brat nevedel. „Tento krát sa to nebude opakovať.“
„Nezabrániš tomu, buď ťa zabijem, alebo sám zomriem, iné riešenie nie je.,“ povzdychol si Murtagh a tasil Zar´roc.
Eragon vytasil svoj meč. Vedel, že to bude ťažký súboj, ale cítil, že vyhrá. Musel vyhrať. Murtagh predstavoval nebezpečenstvo pre ich odboju.
Ich meče sa stretli s hlasným zarinčaním, až od čepelí odletovali iskry. Raz ustupoval jeden, raz druhý, ale nikto nevyhrával ani nikto neprehrával. Ich šermiarske umenie bolo naozaj výborné a ani jeden z nich sa nemienil vzdať.
Tiahlo sa to už hodinu. Meče sa mihali a s treskotom do seba narážali, obaja Jazdci odskakovali a priskakovali, používali najťažšie série úderov, aké poznali a ich súboj skôr pripomínal prazvláštny tanec. Draky tento nekonečný boj sledovali s tichou napätosťou a možno aj miernou nervozitou a iba sem tam na seba hodili krivý pohľad. Ich lesklé šupiny sa žiarivo ligotali pod dotykom hrejivých slnečných lúčov a ony pripomínali skôr sochy vytesané z drahých kameňov než živé bytosti.
Eragon bol vyčerpaný. Trvalo to už pridlho a bolo len otázkou času kedy niektorý z nich poľaví v pozornosti a stratí svoju šancu na víťazstvo. Zdalo sa však, že Murtagh nie je unavený ani trochu. Jeho údery boli presné a rýchle. Akiste ho poháňala sila vyslovenej prísahy.
Murtagh znovu zaútočil. Predviedol bleskovú sériu výpadov, ktoré sa Eragonovi podarilo odvrátiť len s ťažkosťami. Pripadal si neobratný ako medveď. Nakoniec sa Murtaghovi podarilo vyraziť mu mocným úderom meč z ruky a ten skončil tri metre od Eragona. Mladý Dračí jazdec o krok ustúpil pred špičkou Zar´rocu a za chrbtom pocítil chladnú skalnú stenu. „Nerob to Murtagh.“
Murtagh sa bláznivo rozosmial. „Tento krát sa z toho už nevyvlečieš. Vieš čo znamená prísaha v starovekom jazyku – ten nikdy neklame.“
„Mýliš sa. Každé kúzlo sa dá zlomiť, len treba vedieť ako.“
Murtagh mierne pobledol a ruka so Zar´rocom sa mu mierne zachvela. Ihneď však svoje skutočné emócie schoval za nepreniknuteľnú masku. „Klameš. Keby to išlo, on by o tom vedel.“
Eragon mu svoje slová zopakoval v starovekom jazyku. Murtaghov meč klesol k jeho boku, keď neveriacky zízal na Eragona. „Ako?...“
„Skúmal som s elfmi ich prastaré zvitky. Trvalo to dlho, ale našli sme cestu ako prelomiť prísahu v starovekom jazyku. Dá sa to však iba v tom prípade, že prísaha bola vynútená.“
Murtagh bol vykoľajený. Ak by bola možnosť, ak by sa to dalo... Veď on predsa nechce slúžiť jemu. Pohŕdal svojím otcom Morzanom, ale najviac pohŕdal Galbatorixom. Nenávidel ho za to, čo spravil drakom, nenávidel ho ešte viac odvtedy čo sa pre neho vyliahol Tŕň. Ale ruky mu zväzovala prísaha, ktorú si Galbatorix od nich vynútil. V duchu sa spojil s červeným drakom. Myslíš, že existuje možnosť ako sa dostať spod jeho nadvlády?
Nie som si tým až taký istý, ale jedno viem. Povedal to v starovekom jazyku.
Ale on sám tvrdí, že existuje spôsob ako prelomiť jeho kúzlo.
Je na tebe či mu budeš veriť alebo nie. Ja budem stále na tvojej strane.
Murtagh prerušil spojenie, ale stále cítil Tŕňovu upokojujúcu prítomnosť. „Ako mám vedieť, že mi teda teraz neklameš a pri najbližšej príležitosti nás nezabiješ?“
„Preskúmaj moju myseľ, Murtagh, a spoznáš, že môj úmysel je čistý,“ povedal Eragon jasným hlasom a zároveň stiahol zábrany, ktorými obrnil svoju myseľ v očakávaní kúzelníckeho súboja.
Murtagh najprv zaváhal, ale potom rýchlo nazrel do bratových myšlienok a pocitov. Nenašiel náznak klamstva ani ničoho podobného. Samozrejme, Eragon to mohol pred ním skryť, ale on akosi vedel, že mu môže dôverovať. Dokončil prehliadku a stiahol sa späť. „Verím ti,“ povedal jednoducho a na znak svojich dobrých úmyslov zasunul Zar´roc do pošvy.
Eragon nechal ležať svoj meč tam, kde bol. Na tvári mu zaihral slabý úsmev. „Si si istý, že to chceš? Je to náročné kúzlo a spotrebuje veľa tvojej energie.“
„Som ochotný to risknúť,“ povedal Murtagh v starovekom jazyku.
Eragonovi sa v očiach zjavili veselé iskričky a on sa pustil do vysvetľovania: „Samotný princíp kúzla je veľmi jednoduchý. Prísaha v starovekom jazyku je niečo nemenné, vyslovené s úmyslom splniť to . Núti ťa splniť to na čo si prisahal. Je v tom však jedna štrbina alebo poistka, ktorou elfovia očarovali staroveký jazyk, aby nemohol byť zneužitý proti nim. Ak ťa niekto prinúti vysloviť niečo, čo ty sám nechceš spraviť, ale povieš, že to spravíš, aby si sa vyhol následkom, je možné túto prísahu prekryť inou, ktorá dokazuje to, že úmysel predošlej prísahy nepochádzal z tvojho srdca.“
„Nechápem teda prečo by mi to malo odčerpávať veľa energie, veď na prísahu sa nespotrebúva takmer žiadna,“ nadhodil Murtagh.
Eragon nesúhlasne pokrútil hlavou. „Táto je iná. Predchádzajúca prísaha vytvorila silné puto, akoby neviditeľný povraz, ktorý spája teba a toho, komu si prisahal. Na pretrhnutie kúzelného zväzku je potreba veľa energie.“
Murtagh sa zaobšíval. Zmietal sa v pochybnostiach. Veril Eragonovi a chcel sa dostať spod Galbatorixa, ale mal mierne pochybnosti o tom čo mu tu teraz jeho mladší brat vyrozprával. Priečilo sa to všetkému, čo ho Galbatorix počas jeho výcviku o starovekom jazyku naučil. Ale chcel to skúsiť. „Chcem to spraviť, Eragon,“ prehovoril po krátkej chvíli.. „Ja už takto nedokážem žiť. Celý svet mi pripadá prázdny a bez zmyslu. Ako mám slobodne chodiť po týchto pláňach a kopcoch, keď viem, že každý jeden príkaz, ktorý on vydá, ublíži mnohým ľuďom... Keď viem, že podporujem tyraniu a utláčanie... Cítim, že každé slovo, ktoré mi adresuje, je ako jed v mojich žilách, ktorý ničí všetko, čo som si vybudoval na svoju obranu a ja postupne padám hlbšie do jeho osídel. Je to ako slučka okolo môjho krku, ktorá sa sťahuje tým viac, čím viac sa bránim. Po kvapkách zo mňa odchádza to, v čo som veril a nádej na vykúpenie je kdesi hlboko v tme, kde na ňu nedočiahnem... Šmátram po nej ako slepec, ale čím bližšie k nej som, tým viac ma pohlcuje jeho zlo...“ Murtagh sa trasľavo nadýchol. Konečne je tu niekto, komu to môže povedať, jeho brat, jeho vlastná krv a on cítil, že spolu sú nepremožiteľní, dvaja Jazdci proti jednému zradcovi, ktorý si nezaslúži nič iné, len bolesť, akú zažil každý jeden človek, elf či trpaslík, ktorého šialenosť Galbatorixových skutkov prinútila okúsiť trpkú pachuť smrti. Murtagh pozrel Eragonovi do očí a zbadal tam to staré známe odhodlanie, ktoré v nich svietilo pri ich boji s časom o život Arye, nezdolnosť, ktorú prejavil v bitke pod Farthen Durom a odvaha s akou bojoval proti omnoho väčšej armáde na Horiacich pláňach. Jeho tvár mu hovorila, že nádej stále existuje a keď sa oni postavia jeden k druhému, nič ich nedokáže zastaviť.
Eragon chytil Murtagha za rameno a potvrdil mu to, keď povedal: „Spolu to dokážeme.“
Tŕň prišiel k Murtaghovi a štuchol ho do chrbta šupinatým nosom. Dajme sa do toho, pobádal ho.
Murtagh prikývol a tlmočil jeho slová Eragonovi.
Eragon vytiahol z kapsy svojej tmavej vesty zrolovaný zvitok a podal mu ho. „Je na ňom napísané to kúzlo. Stačí ak ho prečítaš a obetuješ kvapku svojej krvi.“
„Takže, pusťme sa do toho,“ posmelil sa Murtagh a očami preletel slová zaznačené na papieri. Pergamen ho pod prstami pálil, akoby to bol horúci kov. Bola z neho cítiť pulzujúca energia, ktorá vypĺňala okolie. Usúdil, že to spôsobuje sila kúzla.
Vytiahol z čižmy krátky nožík a prerezal si ním bruško malíčka. Červené kvapky krvi skropili sivý kameň. Chvíľu pozoroval ranu na svojom prste a potom pomaly prehovoril v starovekom jazyku: „ Zem, po ktorej kráčam, vzduch, ktorý dýcham, plameň, ktorý horí v mojom tele a voda, ktorá mi dáva život, nech sú svedkami mojej prísahy, ktorú skladám s najčistejším úmyslom a ktorú vyslovujem z vlastnej vôle. Prisahám všetkým priateľom i nepriateľom, že úmysel, ktorý som spečatil prekliatou prísahou, nepochádzal z môjho srdca a bol vyžiadaný jedovatým jazykom. Naveky budem ľutovať zlo, ktoré som spáchal pod vplyvom tohto poblúznenia a nech mi krv v žilách zovrie ak sklamem dôveru, ktorá mi bola daná.“ Už po prvých pár slovách Murtagh cítil ako z neho odchádza energia a stráca sa v nenávratne. Zrak sa mu začal zahmlievať a kolená mal ako z huspeniny. Posledné slová bol i ledva počuteľné. Krv, ktorá skropila kamenistú zem zažiarila jasnočervenou farbou a to isté sa stalo s rankou na jeho prste. Svetlo po chvíli zhaslo a ani po krvi ani po zranení nebolo ani stopy. Murtagh sa prepadol do tmy. Nevidel svet svojimi očami, ale jeho myseľ zostávala otvorená a vnímala dianie okolo seba. Najjasnejšie cítil Tŕňovu prítomnosť, nebolo to však také ako pred tým Akoby už neboli len drakom a Jazdcom, ale jednou bytosťou rozdelenou do dvoch tiel. Cez toto spojenie sa mu do tela vlieval príval čerstvej energie a on sa prebral zo sna. Otvoril oči a prvé čo videl bolo jasné nebo pokryté miliardami hviezd. Bolo to krásne.
Posadil sa. Pri jeho boku spal do klbka skrútený rubínovo červený drak. Pred ním veselo pukotali jasno oranžové plamene malého ohníka a oproti nemu sedel Eragon, zahľadený do veselého tanca iskričiek a zdalo sa, že vôbec nevníma dianie okolo seba. To že sa Murtagh prebudil pobadala ako prvá Zafira. Jemne nosom zabŕdla do Eragona, ktorý sa zaraz prebral. Preletel Murtagha pohľadom a tichým hlasom povedal: „Spal si šesť hodín. To kúzlo bolo veľmi náročné,“ odpovedal na jeho nemú otázku.
„Čo je s Tŕňom?“
„Trochu si to nezrátal. Dodával ti energiu a veľa jej aj sám spotreboval, keď rušil kúzlo, ktorým sa zaviazal Galbatorixovi. Je len mierne vyčerpaný.“
Murtagh sa zahľadel na draka, ktorý sa v spánku mierne pomrvil a vydal pri tom slabé zavrčanie. Po tvári mu preletel šťastný úsmev, aký už nepoznal veľmi dlho. Obrátil sa späť k Eragonovi, ktorý teraz stál vedľa neho. „Ďakujem ti, že si mi podal pomocnú ruku. Neviem ako by sme inak skončili.“
„Vždy a všade, Murtagh. A navyše,“ povedal Eragon so šibalským úsmevom, „nerád ti ostávam niečo dlžný.“
Murtagh sa zvonivo rozosmial. Na tento zvuk sa Tŕň strhol zo spánku a dvihol hlavu. Ospanlivým pohľadom pozoroval ako si dvaja bratia padli do náručia. Potom sa odvrátil a prihovoril sa Zafire: Myslím, že toto mi bude vyhovovať lepšie.
A to si videl ešte len začiatok, odpovedala modrá dračica s pobavením v hlase a privrela oči. Len začiatok, zopakovala a upadla do pokojného spánku.