Spomedzi všetkých zvierat žijúcich v lese, je bobor len vzácne pokladaný za najnebezpečnejšieho. Je to obojživelný hlodavec. Žije v jazerách. Nie je ani malý, ani veľký, má hrubý, pádlovitý chvost a hnedú srsť. Keď sa pohybuje mimo vody, smiešne sa kolíše, čo je naozaj roztomilé. Má tiež veľmi veľké oranžové zuby, ktoré síce nie sú až také roztomilé, ale určite nie sú nebezpečné. Keď sa nad tým človek zamyslí, dôjde mu, že tieto zuby by nemohli spôsobiť nič horšie ako pár amputovaných prstov nejakého nič netušiaceho milovníka zvierat. Ak však tento milovník zvierat nemá žiaden rešpekt pred teritóriom tohto zvieraťa, on alebo ona si pravdepodobne zaslúžia amputovať tie prsty.
Vo Vododole sa z času na čas rozpráva anekdota o tom, ako Elrondovi bobor zvalil strom, zatiaľ čo on na ňom spal. Hovorí sa tiež, že z tohto príbehu vyplýva ponaučenie, že Noldori by nemali liezť na stromy, pretože akýkoľvek pokus o niečo také sa v ich prípade určite skončí katastrofálne. Ja verím, že z toho príbehu vyplýva ešte jedno ponaučenie, a síce: človek by nemal podceňovať bobrov. Sú to malé a nebezpečné stvorenia, čo svojim priateľom elfom často pripomínam.
Toto však nie je pojednanie o bobroch, hoci v nasledujúcej dráme hrajú významnú úlohu. Toto je príbeh o našich dvoch najväčších hrdinoch, ktorí si vzali za povinnosť zachrániť nás pred hrozbou hrozivejšou než akú si vieme predstaviť. Za tie roky už bojovali so zlom v mnohých prestrojeniach, ale s nepriateľom tak hrozným, hoci on sám o ničom nemal ani poňatia, sa nestretli, až do minulého týždňa.
Takto to začalo.
Asi pred šiestimi dňami sa v šťastnej, ba priam euforickej nálade, prechádza lesom vysoký, krásny elf. Bol v takej eufórii, že si nevšimol bobra, ktorý obďaleč vyliezol z jazera. Šikovne sa dokyvkal k stromu a začal ho hrýzť. To robia bobry často.
Náš nič netušiaci hrdina si vzdychol, stále nevnímajúc vtáčie štebotanie, ani zvuk, ktorý vydával bobor pri hryzení stromu. Bol to, ako som už povedal, veľmi pekný elf, s uhladenými blonďavými vlasmi, sivými očami a zamysleným výrazom, ktorý z jeho tváre nezmizol ani keď bol v eufórii. Sadol si na peň pri vode (medzi jazerom a stromami, aby ste vedeli) a pokračoval v rozmýšľaním nad unikátnou situáciou, v ktorej sa ocitol.
Nazývam ju unikátnou, pretože takéto niečo sa mohlo stať len jemu. Stávalo sa mu to však tak často, že len ťažko sa táto situácia dala nazvať špeciálnou.
Stalo sa mu toto: elf opustil svoj domov asi pred mesiacom, s úmyslom ísť na krátku prechádzku. Séria nečakaných udalostí (búrka, lavína, útok ohyzdov a malý lesný požiar) ho viedli stále bližšie a bližšie k Vododolu. Zároveň ho tieto udalosti odrezali od Temnohvozdu, do ktorého sa bude môcť vrátiť až neskôr v lete, keď sa rozpustí sneh zo spadnutej lavíny a uvoľní priechod cez hory.
To by nebol nijaký veľký problém. Legolas bol vo Vododole vždy vítaný, pretože zopár krát ho zachránil pred skazou. Napriek tomu sa Legolas cítil trápne, pretože veľmi podobné udalosti pred tromi rokmi ho priviedli do rovnakej situácie. Predstavoval si ako prichádza do Vododolu a bez akéhokoľvek varovania využíva pohostinnosť lorda Elronda, s tou istou nepravdepodobnou historkou, ktorá vysvetľuje prečo sa tak znenazdajky zjavil a prečo nemôže ísť domov.
"Nebola to búrka, lavína, útok ohyzdov a malý lesný požiar aj minule?" spýta sa lord Elrond.
"Nie" odpovie Legolas. "Minule ma napadli blázniví trpaslíci a nebola žiadne búrka."
"Bola zima," odpovie lord Elrond. "Ak si správne spomínam, bola to fujavica, čo ťa priviedlo do Imladrisu pred tromi rokmi."
"To bola len fujavica, nie búrka. Takže to nie je to isté..."
Legolas bol tak pohltený predstavami jeho rozhovoru s lordom Elrondom, že si ešte stále nevšimol zlovestné hryzavé zvuky. Ale nebol až taký nevšímavý, aby si nevšimol zvuk čohosi ťažkého a dreveného, čo naňho padalo.
Mierne sa pootočil, pozrel nahor a po hlave ho bacol strom.
Mám taký pocit, že všetko dopadlo tak ako to dopadlo preto, lebo Aragorn sa nudil. Asi má pocit, že život prežíva naplno len keď je v neznesiteľnej agónii a preklína deň, kedy sa narodil. Aspoň mne to tak pripadá.
Aragorn sa nudil, pretože už zopár dlhých mesiacov sa nevidel s Legolasom, teda nemal počas tej doby žiadne strašné zranenia, okrem rozrazenej ruky, ktorú bolo treba zašiť, ale tú si poranil, keď sa potkol a zletel na terase. Ale taká vec sa môže prihodiť hocikomu (alebo skôr hocakému smrteľníkovi), či už je alebo nie je Legolas prítomný.
Keď Aragorn našiel Legolasa v lese, v bezvedomí a so zjavným otrasom mozgu, okamžite si pomyslel, že niečo veľké a odporné sa zozadu priplížilo k chrabrému elfskému princovi a tresklo ho to po hlave s niečím fakt veľkým a ťažkým. Síce sa často hovorí, že Aragorn je schopný stopár, vôbec si nevšimol stopy po ťahaní, kde bobor, ktorý nič netušil o trpiacom Legolasovi, odvliekol preč padnutý strom.
Aby som bol férový, poznamenám, že Legolas vyzeral naozaj otrasne, akoby ho niečo nie len zvalilo na zem, ale aj poriadne vyváľalo v bahne. Legolas vyzerá vždy veľmi uhladene (nech sa stane čokoľvek - prinajhoršom sa mu pri útoku ohyzdov uvoľní pár vlasov) a preto akýkoľvek náznak špiny na jeho odeve je šokujúci. To, že ho Aragorn našiel v takomto stave, ho načisto šokovalo. V prvom momente ho vôbec nespoznal.
My, obyčajní obyvatelia Imladrisu, sme sa o Aragornovom objave dozvedeli krátko po ňom. Bolo to hlavne preto, lebo Aragorn vrazil do Elrondovej pracovne s Legolasom preveseným cez plece. Takéto niečo nevídame každý týždeň. Nanajvýš tak každý druhý.
"Pozrite sa!" povedal Aragorn, ako keby sme sa už aj tak nepozerali. Ak by sme sa pozreli o niečo viac, pravdepodobne by nám oči vypadli z jamiek. "Pozrite sa na to!" povedal znovu Aragorn a v každom jednom jeho slove zaznievalo zdesenie a znepokojenie. "Pozrite sa na to, čo mu spravili!"
S tými slovami zvalil Legolasa na Elrondov stôl a ja som si mohol akurát tak vzdychnúť, keď som uvidel ako všetky moje krásne papiere pošpinilo blato, v ktorom sa Legolas váľal.
"Čo, kto mu to spravil?" spýtal sa Elrond, úplne zaskočený.
"Neviem!" zvolal Aragorn. "Takto som ho našiel. Ale s určitosťou viem, že nie hocikto sa dokáže nebadane priblížiť k Legolasovi a ovaliť ho po hlave."
"Ten, kto sa k nemu priplížil, neprišiel spoza neho," oznámil Elrond a vstal, aby mohol Legolasa poriadne prezrieť. "Táto rana vznikla úderom zboku."
"V poslednej chvíli sa mohol obrátiť," zauvažoval Glorfindel a podišiel bližšie, aby si mohol bezvedomého Legolasa lepšie obzrieť.
"To je pravda," povedal Elrond a poškrabal sa na brade. "Možno má prasknutú lebku. Rozhodne však má hromadu modrín."
"Ale takmer nekrváca," poznamenal Glorfindel a tiež sa poškrabal na brade.
Zrazu som mal pocit, že moje tiché a pokojné popoludnie je nenávratné stratené. Tiež som si nemohol pomôcť a začal som neznášať Aragorna, kvôli jeho nevychovanosti. Vari mohol niekedy počas toho, ako vyrastal u nás, nadobudnúť dojem, že stoly v pracovniach sú vhodné na pokladanie špinavých, doráňaných ľudí?
Neznášal som aj Legolasa za to, že sa už zase zjavil a nechal sa zraniť. Kiežby si našiel spôsob, ako byť menej dramatický a viac originálnejší.
Aragorn znova zdvihol Legolasa a všetci sme odchvátali do ošetrovne, kde pokračovala lekárska analýza. Elrondovi a Aragornovi zjavne prišlo zaujímavé štuchať do rán a odvodzovať z nich dôležité informácie. Glorfindel z toho, čo bolo povedané, nechápal ani slovo (vie lepšie rozdávať rany ako ich analyzovať), ale rád sa tvári, že vie na čo sa pozerá. Ja to pokladám za stratu času. Legolas je v bezvedomí. Čo viac sa dá na tom vidieť? Možno sa v poslednej chvíli otočil, ale čo nás to vlastne trápi? To, že sa otočil, mu rozhodne nepomohlo.
Nakoniec ma to začalo nudiť a odišiel som robiť niečo užitočnejšie, ako napríklad zjesť si večeru.
Keď Legolas nabral vedomie, nepamätal si takmer nič z útoku. Ani to mu však nezabránilo v tom, aby súhlasil s Aragornom v tom, že len niečo veľké a strašné by sa k nemu dokázalo priplížiť a bacnúť ho po hlave. Niečo s veľkou, drevenou pálkou, ako poznamenal Aragorn, keď si všimol, že elf má na tvári odtlačenú kôru.
"Už to zranilo teba," povedal Aragorn. "Ktovie, koho to napadne ako ďalšieho? A nie len napadne, ale aj zje?" (Aragorn si osobne myslel, že Legolasovo zranenie súvisí s trolmi.)
"Musíme toho netvora zabiť skôr, ako mu padne do rúk aj niekto iný," súhlasil Legolas. (Legolas si osobne myslel, že ide o nejaké doteraz neobjavené monštrum s mnohými nohami a zubami.)
Legolas sa zjavne nudil tak veľmi ako Aragorn. Búrka, lavína, útok ohyzdov a lesný požiar ho nevyliečili z lásky k dobrodružstvám a príšera v lesoch pri Imladrise mu poskytla výbornú výhovorku na to, aby mohol pobehovať po okolí so všetkými svojimi zbraňami, bojujúc so zlom a zachraňujúc ľudí pred strašnou smrťou.
Možno sa Legolas cítil trochu trápne, kvôli tejto unikátnej udalosti. Nejaký neviditeľný tvor ho ovalil po hlave a on upadol do bezvedomia a to sa nestávalo každý deň. Pred tým sa to nestalo ani raz. Pravdepodobne cítil, že svoju povesť si zachová len ak uloví a zabije onú príšeru (samozrejme s Aragornovou pomocou) a triumfálne ju dovlečie naspäť do Imladrisu, aby ju mohli vystaviť v Sieni ohňa.
Aragorn s Legolasom prediskutovali problém a prišli k niekoľkým záverom. Rozhodli sa, že: 1)oni a jedine oni dokážu zahubiť to, čo napadlo Legolasa, 2) ktokoľvek ďalší, čo i len vystrčí nohu z Imladrisu, sa pohráva so strašnou smrťou a 3) príšeru určite stvoril Sauron a poslal ju do Imladrisu. Dohodli sa, že pôjdu uloviť tohto smrteľne nebezpečného tvora, zatiaľ čo ostatní zostanú dnu, v strachu sa budú skrývať (aj keď táto časť nebola nezbytne potrebná) a... no v súčasnosti so Sauronom nedokážu nič spraviť.
Keď nám prišli oznámiť, na čom sa dohodli, Elrond a Glorfindel boli príliš láskaví na to, aby akokoľvek protestovali. Myslím, že radi videli Aragorna s iskrou vzrušenia v oku a násilím v mysli, lebo pred tým sa iba ponevieral po okolí, ako keby nemal čo robiť.
Ja som až taký láskavý nebol. Neplánoval som zúčastniť sa ich smiešnych plánov. Sám som mal podozrenie a nemal som v úmysle začať panikáriť kvôli nejakému neviditeľnému monštru, ktoré pobehovalo v lesom a ovaľovalo Thranduilových potomkov po hlave s palicou. Aj tak už bolo na čase. Thranduilovi potomkovia si už naozaj zaslúžili byť ovalení. Všetci sme už na tento deň netrpezlivo čakali. Zveril som sa so svojimi pochybami, ale Elrond do mňa štuchol lakťom a Glorfindel mi stúpol na nohu a ja som si domyslel, že asi chcú Aragorna a Legolasa na pár dní preč z domu.
"Dobre teda," povedal som. "Choďte a lovte to monštrum. Ale neočakávajte, že ho nájdete."
Nikto mi nevenoval pozornosť, čo by bolo naozaj hrubé, keby som na to už nebol zvyknutý. Nakoniec malo moje varovanie úplne opačný efekt ako som zamýšľal. Aragorn a Legolas sa urýchlene odobrali pobaliť si výbavu na lovenie príšer a ja som si bol istý, že boli odhodlaní nájsť toho tvora už len kvôli mne.
Každý deň, po tri dni sa odvážne vydávali do lesa a každý deň, po tri dni, sa nevrátili s ničím, iba so zlou náladou a pár škrabancami od malinčia.
Každý deň, po tri dni, sme s Glorfindelom viedli ten istý rozhovor.
"Mali by sme im to povedať, kým sa niečo stane," vždy som zašepkal na chodbe, v obavách, že ma niekto začuje.
Glorfindel mi vždy odpovedal s rovnako otravným smiechom. "Nezmysel. Čo by sa im mohlo stať? Tam vonku nie je nič, čo by im mohlo ublížiť. Nech sa zabávajú."
Po pravde, myslím si, že bavili Glorfindela viac než kohokoľvek iného, vrátane ich samotných.
Vrátim sa ku dňu, keď sa Aragorn a Legolas ozhodli, že v lesoch okolo nášho domova sa pohybuje nebezpečná príšera. S Glorfindelom sme sa vydali sa jazeru, kde Aragorn našiel Legolasa. Chcel som tam ísť sám, ale Glorfindel mi povedal, že pôjde so mnou, aby ma chránil pred príšerou. (Veď som sa mal so strachom skrývať v Imladrise, nie prechádzať sa po lese.) Myslím si, že Glorfindel bol zvedavý na to, čo zaútočilo na Legolasa rovnako ako ja a preto si chcel prezrieť miesto, kde sa to odohralo.
Keď sme prišli k jazeru, obišiel som ho dookola a skúmal som zem, či nenájdem nejaké stopy. Keď som konečne našiel odtlačok Legolasovho ležiaceho tela, pobavene - áno, priznávam sa - som zostal zízať.
"Bobry," povedal som.
Glorfindel na mňa pozrel, akoby som zrazu prehovoril v trpasličtine. Je neuveriteľne hlúpy. Naozaj som sa snažil, ale nedokázal som pochopiť, prečo ho všetky služobné tak zbožňujú. Určite sú veľmi povrchné, keď uprednostňujú jeho predo mnou.
"Pozri," povedal som s povzdychom a hlas sa mi zachvel, keď som ukázal na ryhu po strome. "A tu," ukázal som na miesto, kde ležal Legolas. "A tuná," ukázal som na stopu po ťahaní a malé bobrie stopy. "Bobry," dokončil som, ukazujúc na bobriu hrádzu.
"Legolasa napadol bobor," uzavrel som.
Bol to tak zjavný záver, že dokonca aj Glorfindel k nemu prišiel. Možno, že ešte má nádej.
"Aha," poznamenal. "Samozrejme."
"Mali by sme im to povedať," uvažoval som. Už aj som si predstavoval výrazy na tvárach Aragrona a Legolasa, keď som im oznamoval, že Legolasa, zo všetkých možných tvorov, napadol bobor a zo všetkých možných vecí ho po hlave ovalil strom.
Budú zhrození, pomyslel som si šťastne.
"Nie," namietal Glorfindel. "Načo by sme im to hovorili? Nech sa zabavia. Potrebujú niečo, čo by ich zamestnalo, zatiaľ čo je Legolas vo Vododole. Bol by som radšej, keby sa zamestnali lovením bobrov ako privádzaním Elladana a Elrohira k návalom bláznovstva."
To je pravda. Elladan a Elrohir sú pokojné, vážne osobnosti, pokým nie sú v tej istej miestnosti ako Aragorn a Legolas (niekedy stačí ak sú v tej istej budove). Vtedy sa u nich vyskytuje úplný obrat osobnosti. Bolo by veľmi znepokojujúce, keby sa toto stalo čoby jednému z nich. Keď sa obe dvojčatá zrazu premenia na "zábavu" a "nezbednosť", výsledok je jednoducho odstrašujúci. Mám ich radšej, keď sú zamračení a pomstychtiví.
"Asi máš pravdu..." odvetil som pomaly.
"Samozrejme, že mám."
"Ale mohlo by sa im niečo stať," poznamenal som.
"Niečo by sa im mohlo stať, nech by robili hocičo," odpovedal Glorfindel. "Možno si si to nevšimol, ale Aragorn a Legolas sú neustále zranení za tých najzvláštnejších okolností. Je to ich osud. Nemôžeme ich zachrániť."
"Asi máš pravdu..."
Glorfindel na mňa bystro pozrel a povedal: "Ak povieš Aragornovi a Legolasovi o tom bobrovi, poviem Elrondovi, že..."
"Nie," zagánil som na neho. "Nie, nepovieš."
Glorfindel sa uškrnul a a som sa rozhodol nedať nič najavo a zareagovať trochu rozhorčene.
"Kvôli čomu si myslíš, že vydieranie zabezpečí moju mlčanlivosť?" spýtal som sa ho.
"Minule to fungovalo," odpovedal Glorfindel.
Nanešťastie to bola pravda. Na minútu som ostal stáť s otvorenými ústami a Glorfindelov úškrn sa zmenil a na diabolský úsmev. "Dobre teda," súhlasil som, otočil sa a odkráčal preč.
Možno, že Glorfindel nie je až taký hlúpy ako som si myslel. Fantastické.
Na štvrtý deň sa všetko zmenilo. Mal by som poznamenať, že k horšiemu.
Prvá špatná vec, ktorá sa udiala, zhŕňala Lindira. Vôbec ma to neprekvapovalo. Lindira zahŕňala väčšina špatných vecí, ktoré sa udiali v Imladrise. Často bol obeťou. Niekedy bol pôvodcom. V tomto prípade bol niečo ako zvestovateľ osudu... nie, to nie je ten pravý výraz. V tomto prípade bol zvestovateľ prekvapivej narodeninovej oslavy. Mám pocit, že slová "osud" a "prekvapivé narodeninové oslavy" by mali byť synonymami.
Stalo sa to tak, že som ho prichytil poskakujúceho po Imladrise s náručím plným kvetinových vencov a spýtal som sa ho čo to robí. O pár minút vyklopil pravdu.
"Čo si to povedal?" spýtal som sa ho. "Narodeninová oslava? Ako prekvapenie?"
Lindir sa na mňa opatrne usmial. "Je to taká ľudská záležitosť."
"To viem," vyhŕkol som. "Ale pýtam sa: prečo ma o tom nikto neinformoval? Mala tá oslava byť prekvapením aj pre mňa?"
Lindirovi zmizol úsmev z tváre. "Povedali mi, aby som ti o tom nehovoril, pretože by si sa ju pokúsil sabotovať!" pokúšal sa vykrútiť. Jeho výraz ešte zosmutnel, keď si uvedomil, že zradil svojho lorda, keď ma o tejto skutočnosti informoval.
"A prečo by som chcel sabotovať prekvapivú narodeninovú oslavu pre Aragarona?" spýtal som sa, predstierajúc pokoj. Podľa toho, ako sa Lindir pod mojím pohľadom scvrkával, som asi neuspel.
"Pretože všetci vedia, že ho nenávidíš," odpovedal Lindir.
Nenávisť je veľmi silný výraz, oveľa silnejší ako nemať rád a dokonca silnejší ako nedokázať vystáť. Karhavo som pokrútil hlavou. "Ako môžeš niečo také povedať?"
"Prepáč," odvetil Lindir, krútiac sa a jeho výraz vyzeral, akoby sa už nikdy nemal usmiať. "Chcel som povedať, že každý vie, že ho neznášaš."
Zažmurkal som. "Nepociťujem k Aragornovi nenávisť. Občas vie byť zábavný."
"Mám pocit, že za zábavné ale považuješ tie nesprávne veci," povedal Lindir a utiekol, zanechajúc po sebe len zopár lupeňov.
Vykročil som za ním, snažiac sa pochopiť, čo sa deje. Bol som si istý, že Elrond mal svoj dôvod, prečo chcel Aragorna z domu, ale takýto dôvod som naozaj neočakával. Bol takmer vznešený. Ak Elrond chcel usporiadať peknú prekvapivú narodeninovú oslavu pre svojho adoptovaného syna, určite nebola nezaslúžená. Aragorn strávil svoje posledné narodeniny v žalári v Angmare; rok pred tým oslávil narodeniny v otroctve v Harade; rok pred tým jedol krysy v smradľavej malej cele v Gondore; rok pred tým preležal s horúčkou na ošetrovni v Temnohvozde (čo je takmer také zlé ako akékoľvek väzenie, verte mi); rok pred tým bol celý deň v bezvedomí v jaskyni, čo bolo asi dobre, pretože ak by bol pri vedomí, musel by sa vysporiadať so stresom z toho, že ho zaživa pojedajú potkany a rok pred tým... Nuž bolesť a utrpenie bolo večnou tému Aragornových narodenín.
Na moment som sa pohrával s nepríjemnou myšlienkou, že ak Aragorn strávi narodeniny vo Vododole, mohol by svoje problémy pritiahnuť sem.
Nemusel som sa s tým však zaťažovať, pretože sa stala druhá zlá vec. Stalo sa to v podvečer štvrtého dňa. Vlastne by som mal povedať, že tá vec sa týkala toho, že v ten večer sa čosi nestalo.
Sedeli sme a čakali, ale Aragorn a Legolas sa nevrátili.
"Hovoril som to," povedal som, aj keď som to nepovedal.
"Och, sklapni, Erestor," zahriakol ma Glorfindel.
"Nie je to moja chyba. Varoval som ťa. Hovoril som, že im o tom bobrovi máme povedať. Vedel som, že sa stane niečo zlé, vedel som, že zmiznú. Bolo to absolútne nevyhnuteľné. Vedel som..."
"Keď si to teda vedel," poznamenal Glorfindel sucho, "predpokladám, že by si rád upovedomil lorda Elronda o tom, že jeho syn je nezvestný."
Okamžite som zavrel ústa.
"Myslel som si," pokrútil Glorfindel pobavene hlavou. "Ja to spravím. Nemusíš mi ďakovať."
Keď Glorfindel odišiel za Elrondom, ostal som sedieť na mieste a zvažoval som všetky možnosti. Nemusel som sa obťažovať. To čo zdržalo Aragorna a Legolasa bolo takých rozmerov, že ani ja sám som si to nedokázal predstaviť.
Samozrejme, že to zahŕňalo bobra.