Cesta na MarsCon sa začala búrkou epických rozmerov. Keď nám hrom zatriasol autobusom ako keby nás chcela zhltnúť samotná zem, ujo autobusár sa rozhodol, že nestojí za to čakať na niečo také a unáhlene sa pohol z miesta. V Trenčíne sa našťastie počasie mierne umiernilo a keď som spojila sily s Antrey a Siriusom, nemohlo nás zastaviť ani polhodinové meškanie. Prvý pohľad na krásy Banskej Bystrice sme si vychutnali za jemných tónov „Turn around“ a po malej zachádzke do miestneho Kauflandu (takmer katastrofálnej) sme sa rozbehli hľadať zastávku, z ktorej sme sa mali dostať do Nemiec. Zvládli sme to celkom v pohode.
Autobus nás vyhodil pred obecným úradom, po ktorom nebolo ani stopy, ba čo horšie, stopy nebolo ani po nijakých iných sci-fistoch. Rozhodli sme sa vydať sa jedným smerom (s výhovorkou, že hľadáme náš sci-fi dom), ktorý bol úplne zlý, lebo uvítací výbor sa k nám blížil z úplne opačnej strany. Spolu s Titifriends sme sa zložili v Titidome a úžasnosť sa mohla začať. Z každého možného kúta na nás pozeral Keanu, hrali sme Ubongo a sledovali Ufoporno (ehm ehm UPOFORNO!).
Kontakt: Thuri háda stratené mesto na P: „stratené mesto, nie je to Patlantída?“
Sirius: „bledý úchyl v čiernom plášti“
Niekto: „Porty“
Nasledujúci interný joke: bledý úchyl v čiernom plášti – porty, čierny úchyl v bledom plášti – worthy.
Než sa stihli dotrepať zvyšky sci-fistov, vonku a v garáži sa začali prípravy na grilovanie, ktoré prerušil práve ich príchod. Určite by som sa mu v reporte venovala podrobnejšie, keby nás určitá časť príchodzích jednoducho neignorovala. Ale keď už sme sa tak svorne zložili v garáži a Titifriends sa ujali grilu, nezostávalo nám nič iné ako sa pustiť do tradičných vecí ako napríklad spievanie, pitie, spievanie, jedenie, spievanie, fotenie, spievanie, Merlin music videá a spievanie. A že sme sa držali statočne, hlavne pri tých Merlin music videách, ktoré boli jednoznačne „adorable“.
Kdesi okolo polnoci sme dostali k takým veciam ako Marsel burger , syrové klobásy, klobásy zo zeme a rozliate pivo, ale to už bolo všetkým akurát tak jedno. Tá pravá zábava totiž nastala až keď sa začal premietať Twilight a začala sa drinking game (pi keď: sa niekto trbliece, pri slow motion zábere, keď sa smeješ na niečom, čo bolo myslené vážne, keď na seba upierajú intenzívne pohľady). O malú chvíľu nám bolo veselšie ako pred tým. Ale potom (podľa spoilerov by Sonička), keď mala prísť tá časť, kde sa niečo dialo, Thuri prišiel na to, že už nemá čo piť. Rozhodol sa, že ide spať, schytil svoje USBčko, vytrhol ho z počítača a bolo po Twilighte aj po drinking game.
Väčšina osadenstva sa teda pobrala do domu, že ideme nejako rieši ten spánok, najprv sa však v Titinej izbe rozbehol gossipCon, ktorý naberal riadne obrátky, až pokým marsel nezaspal. To už sme sa pomaly všetci dvíhali, že si ideme nájsť nejaké miesto na spánok. Na naše prekvapenie sme objavili namuras, ako spí v kuchyni za stolom. Podarilo sa nám ju prebrať a nasledovalo čosi takéto:
Soňa: „namuras, poď spať do postele.“
Namuras: „s tebou?“
Soňa si už pred tým rozbaľovala karimatku a spacák, že sa ide niekam zvaliť na noc. Išli sme odprevadiť namuras k matraci pred Titinou izbou. Namuras sa zvalí na matrac, zakryje sa dekou, Soňa stojí pri nej s karimatkou a spacákom v ruke.
Namuras: „hoď na mňa tú karimatku.“
Soňa: „načo?“
Namuras: „karimatky sú cool.“
To sme sa už s Radeonom len nenápadne odplížili dolu schodmi, aby sme sa mohli smiať. Okrem nás ešte boli hore Maťo a Citrón, tak sme sa k nim pridali a pozerali ešte Farscape. Nakoniec sme sa predsa len aj my pobrali na chvíľu spať.
Nálet na Titikuchyňu v sobotu ráno bol vážny. Kuchyňa nám nestačila, presunuli sme sa teda na terasu. Spoločnosť nám robil Maxík, odvážny lovec múch a debatilo sa o všetkom a o ničom. V garáži potom pokračoval maratón Merlin music videí a Glee songov.
Keďže sme boli na MarsCone, museli sme si podľa pravidiel pozrieť aspoň aj pilot Life on Mars s fantastickým Johnom Simmom v hlavnej úlohe. Padali návrhy na ďalšiu drinking game (pi keď Gene Hunt niekoho bije, keď Sam plače atď.), ale potom sme sa radšej pobrali do Banskej Bystrice na obed a na menšiu prehliadku. Teta v reštaurácii na námestí by nám predala aj Ježiša s pračkou a zastrájala sa, že keď sa zjavíme o rok, bude si nás pamätať. Máme za úlohu tam počas ďalšieho TitiConu prísť a namiesto objednávky povedať, že si dáme to isté, čo pred rokom.
Výlet do mesta sme zakončili na vlakovej stanici, lebo nás opúšťali Samo a Maťo a potom doplnením zásob v Kauflande (kde tentokrát neboli také strašné rady). Každá ďalšia drinking game sa zavrhla, na terase sa rozložili veci, ugrilovalo sa ďalšie jedlo (grilmajster bol tentokrát Thuri), upiekli sa zemiaky (o ktoré sa staral marsel ) a pokračovalo sa vo vyspevovaní s music videami. Kamaráti Titibrata si mysleli, že sme spevácky krúžok. S marselovým úžasným laserom sme pozorovali hviezdy a keď (ako to majú v auguste vo zvyku) padla jasná padajúca hviezda, za hrsť sci-fistov sa vyrútila na ulicu s krikom: „už si pre nás idú!“.
Na terase však bolo postupom času dosť zima, presunuli sme sa teda gossipovať k Titi do izby, kde vzniklo hnutie: „koľko sci-fistov sa dokáže vyspať u Titi v izbe? Ukázalo sa, že by sme sa tam zmestili všetci. Riešili sme aj také veci, že koľko ľudí by sa dalo do sprchového kúta (piati) a ako by sa umývali (jeden by stál uprostred o ostatní by ho umývali ako kefy v umyvárke aút). Neskôr marsel vyhlásil súťaž o najlepší vzdych, ktorej sa nikto nezúčastnil, spravili sme teda radšej súťaž v seriálový znelkách len za pomoci našich hlasov. Postupne nám to tam zaspávalo a keď už nás ani ten Kontakt nebavil (či skôr zatrhli nám ho), začali sme sa postupne poberať na spánok do iných miestností (lebo desať exemplárov natlačených horšie ako sardinky v konzerve nie je práve ideálna konštelácia na zdravý spánok).
Nedeľné ráno bolo trochu smutnejšie, lebo značilo odchod. Kopírovali sme si fotky a boli vo všeobecnosti smutní.
Dáška: „šesť dní nebudem fajčiť a na siedmy si zapálim.
Namuras: „ty si ako boh.“
Ako prvý nás opustili namuras a Thuri, zvyšok sme sa na stanicu pobrali asi o dve hodiny neskôr. Najprv sme sa však zastavili v Kauflande na doplnenie zásob, vyfasovala som putovný fez, na vlakovej stanici sme sa rozlúčili s Bratislavčanmi a my ostatní sme sa pobrali na autobusovú stanicu. Trenčania ma opustili za chvíľku a ja som na svoj autobus ostala čakať úplne sama. A tak skončil ďalší absolútne úžasný con.
PS: ak to vyzerá, že sme divní, nenechajte sa oklamať prvým dojmom. Naozja sme.