Skalná vyvýšenina sa jagala v žiare zapadajúceho slnka. Obloha naberala farbu krvi - tej, ktorú včera toľko prelial. Krvi, ktorá zahalila kedysi zelenú trávnatú pláň svojím rubínovým kabátom. Silný vietor mu hladil tvár, nesúc so sebou oceľový zápach smrti tisícov ľudí.
Ba čoby, opravil sa v duchu, nie len ľudí, ale aj elfov a trpaslíkov. A tiež drakov.
Ale teraz už bolo po všetkom. Zostala len prázdnota a možno kdesi v tmavom rohu duše aj hlások, ktorý mu našepkával, že by sa mal radovať. Radovať sa z víťazstva. Mal sa radovať z toho, čo bolo jeho osudom.
Ale naozaj to takto malo byť? Naozaj toho musel vytrpieť toľko, aby nakoniec zistil, že mu to prinieslo len novú bolesť?
Áno, malo to tak byť, hovoril mu hlas v jeho hlave. Od začiatku si vedel, že obeť bude nezbytná a neodvratná.
Na včerajší deň si spomína len útržkovito. Akoby bol opitý. Opitý nenávisťou a možno nepatrnou vierou, že tento posledný stret prinesie pokoj do jeho života.
Pamätal sa na zúrivosť s akou odrážal útoky a sám rozdával smrtiace rany. Mnoho protivníkov sa zľaklo jeho zlého výrazu a upustilo od svojho zámeru zničiť ho za každú cenu. Ale ani to ich nezachránilo pred smrťou.
Vedel, že okolo poludnia na bojisko prišiel jeho brat. Súboj medzi nimi v ňom vyvolal zmiešané pocity. Nenávidel ho za to, že sa nechal prinútiť k zrade. A zároveň ho ľutoval, lebo vedel, že tá zrada nebola dobrovoľná. Meče iskrili v zúfalom šialenstve a nad hlavami im revali draky v ukrutnom boji. Ale nakoniec musel súcit prekonať a preliať vlastnú krv. Krv, ktorá bola jeho, ale nepatrila jemu. Neďaleko dopadlo na zem mohutné dračie telo. Viac sa o nich nestaral, ani v skutočnosti nevedel či sú naozaj mŕtvi.
V podvečer sa na vzdialenom obzore zjavil ten, kvôli ktorému toto všetko vlastne začalo. Jeho posledný súper. Pamätal sa ako už už na neho dopadal meč, ktorý by znamenal jeho istú smrť a smrť poslednej nádeje na obnovenie ich sveta.
Zachránila ho ona a jej smrť mu dala tú strašnú silu poraziť toto posledné zlo. Nevedel komu a ako sa podarilo odtrhnúť ho od jej mŕtveho tela. Jej smrť mu zanechala v srdci tú prázdnotu, ktorú teraz pociťoval.
Áno bolo to jeho osudom. Mal predurčené zbaviť týchto ľudí tyranie.
Ale zomrel pri tom on sám. Jeho oči boli kamenné aj keď sa dozvedel, že jeho brat aj s drakom prežili. Nedokázal ho potešiť ani jeho návrat na správnu stranu.
Jediné čo mu bolo jasné v tej chvíli, bolo to, že sem už nepatrí. Nepatrí medzi týchto šťastných ľudí. Lebo to o čo prišiel bolo viac ako láska. Bolo to niečo, čo nedokáže pochopiť nik. Ani on sám to nechápal v celej svojej hĺbke. Vzalo mu to časť duše, ochudobnilo ho to o jeho schopnosť vnímať svet niekoho iného. Táto vojna mu vzala to, čo si cenil najviac.
Rozhodol sa. Jeho život bol spätý s iným životom v tejto krajine. Teraz sa tieto putá rozviazali a on sa rozhodol, že nechá svoju dušu poslúžiť vyšším účelom. Vzal kus pergamenu, načmáral na neho rýchly odkaz a položil ho k dračiemu vajcu žltému ako púpava. Bol adresovaný niekomu, o kom vedel, že sa o neho postará a dohliadne na to, aby pomohlo k obnoveniu rodu drakov.
Predsa len to čo stratil zanechalo po sebe nejakú stopu. A táto stopa vojde do dejín ako obnoviteľka najstaršej rasy. A kto vie, možno do dejín vojde aj tá časť jeho duše, ktorá zaňho položila život.
Bolo to to posledné čo urobil a odvtedy ho nik nevidel. Ale počuli o ňom všetci.