4. kapitola - I die through madness
Bobby vošiel do malej, tichej knižnice. Police akoby absorbovali všetky zvuky a hrubý koberec dokonale utlmil jeho kroky. Na moment zastal, počúvajúc či nezachytí hlasy, ale ticho bolo úplné. Myslel som si, že Sam sa išiel pozhovárať s Ronnym. Vstúpil do kancelárie. Na stolíku boli rozhádzané papiere. Ronny bol dnu.
„Ronny?“ oslovil ho potichu.
„Ahoj, Bobby,“ odvetil mladík. Jeho oči boli červené a po lícach mu ešte stále stekali slzy.
„Ako ti je?“ spýtal sa ho a usadil sa na stoličku oproti nemu.
„Lepšie než som si myslel, že mi bude.“ Ronny odložil pero a unavene sa usmial. „Odvtedy čo zmizli som vedel, že sa už nevráti.“ Zhlboka sa nadýchol. „Ale cítim sa tak trochu vinný, Bobby.“
„Prečo?“
„Som rád, že Randy je mŕtvy a nie...“ Vetu nedokončil a očami sa mu mihlo zdesenie.
„Ako Dean?“ dopovedal za neho Bobby.
„Presne.“ Ronny si vzdychol a pozrel mu do očí. „Bobby, chcel som sa s tebou porozprávať. Bojím sa o Sama.“
„Aj ja. Dean žije a Sam...“
„To som nemal na mysli,“ prerušil ho. „Má pravdu, vieš čo znamená, keď sú z nich hostitelia – muž, ktorého sme poznali už neexistuje.“
„Nie,“ zašepkal Bobby, ktorého sa zmocnil zármutok tak mocne, že sa cítil akoby ho niekto bodol do srdca.
„Dean je preč, Bobby.“
„Nie.“ Bobby sa to pokúsil popierať, ale vedel, že mladík má pravdu. Dean je mŕtvy. Jeho telo žije, ale on v ňom nie je. Preboha, je po ňom. Na líca sa mu skotúľali slzy a v hrdle sa mu spravila hrča. Roztrasene sa nadýchol. Rukou si rýchlo pretrel tvár a snažil sa ovládnuť svoje emócie, aj keď v ňom práve zomrela posledná štipka nádeje, ktorú mal.
„Je mi to ľúto,“ povedal Ronny potichu.
„Vedel som to, odvtedy čo som našiel Impalu. Vedel som... Ale on je silný... Dúfal som...“
„Prežil sedem vstupov. Je silný.“
„Dean neprežil,“ opravil ho Boby jemne. Znova si zotrel slzy a pozrel na Ronnyho. „Prečo si so mnou chcel hovoriť o Samovi?“
„Zabíja sám seba. Myslím, že celé tie týždne nespal – spí len keď mu už jeho telo nedovolí fungovať ďalej. Nechodí domov – uprostred noci som ho našiel v kancelárii. Je na hrane a to ma znepokojuje.“
„Viem. Ja...“
„Jedného sme chytili!“ ozval sa Ianov krik zo dverí knižnice. Bobby vyskočil a rozbehol sa za ním s Ronnym v pätách.
„Čože?“ domáhal sa odpovede len čo dobehli k nemu.
„Mike chytil jedného z tých bastardov. Vrátil sa späť do domu. Mike tam bol.“ Ian ich viedol chodbou, vysvetľujúc čo sa stalo. „Máme ho zatvoreného, Dirk naňho dáva pozor. Mike šiel po Sama.“
„Šiel pre Sama? Mali by sme si pohnúť,“ poznamenal Ronny zadýchane. Bobby prikývol a pridal.
Keď konečne došli do malej miestnosti na konci chodby, ktorá bola dostatočne vzdialená od kancelárií a izieb pacientov, Sam už tam bol. Dirk stál pred neznámym a Sam s Mikeom sa opierali o stenu. Som vyzeral byť pokojný, ale Bobby cítil, že je napätý – spôsob, akým mal prekrížené ruky a ako nakláňal hlavu, hovoril sám za seba.
„Povedz nám o tej veci, ktorej slúžiš,“ prikázal Dirk. Muž sa na neho len opovržlivo usmial. Dirk ho udrel. „Povedz nám o tej veci, ktorej slúžiš,“ zopakoval. Muž sa rozosmial.
„Možno by si mal odísť,“ zašepkal Bobby Ronnymu. Mal taký pocit, že hrubé vypočúvanie by mohlo byť na jeho žalúdok priveľa.
„Nie. Zabili Randyho,“ odmietol návrh mladík.
„Vyklop to!“ Keď muž neodpovedal, Dirk mu znovu jednu vrazil. Z nosa sa mu spustila krv.
„Povedz nám o hostiteľoch,“ prehovoril Sam. Ľadový pokoj s akým to povedal, robil Bobbymu starosti. Pozorne si ho prezrel – výraz jeho tváre, jeho pohľad, ho desil.
„Sam?“ ozval sa jemne.
„Povedz nám o hostiteľoch,“ zopakoval Sam, odlepil sa od steny a podišiel bližšie k vypočúvanému.
„Hostiteľoch?“ uškrnul sa muž. „Znevažuješ ich. Sú to Bezmenní.“
„Ako vymazávate ich osobnosti?“
Muž neodpovedal. Sam sa oprel o jeho stoličku tak, že tvár mal len pár centimetrov do jeho. „Ako?“
„Pripravujeme ich. Učíme ich, že sú Bezmenní, aby sa pripravili na splynutie. Je pre nich dar, že mu môžu slúžiť.“
„Ako?“ spýtal sa Sam potichu. Vtedy sa spustil alarm. Bobby vyzrel na chodbu. Zdravotníci behali z izby do izby a uspávali žijúcich hostiteľov. Znova sa zahľadel na Sama a vypočúvaného. Mužova tvár zbledla a začal sa potiť. „Ide si to po teba, že?“ zavrčal Sam. Muž bez slova pokrútil hlavou. „Dohodneme sa,“ navrhol mu Sam nebezpečne pokojným hlasom. „Povieš mi ako mažete osobnosti hostiteľov a ja ho nechám, aby ťa zastrelil, naž ťa zabije tá vec,“ povedal mu, ukazujúc na Dirka.
„Nie.“
„Dobre.“ Sam sa odvrátil. V tom momente mal Bobby pocit, že kútikom oka zazrel, ako sa čosi votrelo dnu.
„Zabite ma!“ prosil muž.
„Nie,“ odvetil Sam a znova sa k nemu otočil. „Nie, pokiaľ nám nepovieš čo chceme vedieť.“
„Zabite ma!“ prosil muž pomedzi bolestivé stony, ktoré sa mu drali z hrdla.
„Je to tu,“ upozornil ich Dirk, vytiahol zbraň a namieril ju naňho.
„Nerob to!“ vykríkol Sam. „Nerob to, pokiaľ nám neodpovie.“
„Sam...“ ozval sa Bobby varovným tónom. Sam naňho pozrel a z očí sa mu blýskalo. Bobby podvedome ustúpil o krok dozadu.
„Nie, pokiaľ neprehovorí,“ povedal prísne. Stony nabrali na hlasitosti.
„Prosím,“ žiadal ich muž. „poviem vám, čo chcete vedieť.“
„Ako vymazávate ich osobnosti?“ vyštekol Sam.
„Nerobíme to, len ich pripravujeme na spojenie.“
„To nie je dobrá odpoveď,“ zavrčal Sam. Muž naňho len vyvaľoval oči.
„Sam! Nechaj ma nech...“ ozval sa Dirk.
„Nie, nechajte ho dopovedať. Čo si tým myslel? Keď ich nájdeme, akoby ani neexistovali. Sú to len prázdne schránky.“ Sam znel veľmi rozumne. A to Bobbyho úplne vyplašilo. John bol takýto dva razy. Nikdy to neskončilo dobre a on sa potom zvyčajne cítil na figu. Srdce sa mu divo rozbúchalo.
„Pripravujeme ich, ale nevymazávame – to sa stane až pri splynutí. Miznú, keď si ich to prvýkrát vezme.“
„Čože?“ zašepkal Sam.
„Ono si ich to vezme, my ich len pripravujeme, učíme ich, že sú Bezmenní, ktorí mu budú slúžiť. Prosím, sľúbili ste to.“
„Pomáhal si pripravovať hostiteľov?“ spýtal sa ho Sam pokojne. Bobby si všimol, že mu očervenel krk. Preboha, toto ešte môže dopadnúť zle.
„Prosím...“ Mužovo začalo pulzovať hrdlo.
„Tak pomáhal?“ zareval Sam.
„Áno, áno... Prosím...“ jeho vzlyky sa postupne menili na výkriky prerývané bolesťou a zdesením. „Mal som tú česť pripraviť viacerých, vrátane dvoch Bezmenných najobľúbenejších.“
„Najobľúbenejších?...“ zopakoval Dirk.
„Toho, ktorý sa s ním spojil päťkrát a toho, ktorý sa s ním spojil sedemkrát.“
„Sedemkrát?“ zašepkal Sam vyľakane. Bobby a Ronny sa pohli smerom k nemu, ale nestihli ho chytiť než ho napadol. Bobby ho však stihol zachytiť skôr, než mu uštedril ďalší úder. Sam sa mu vytrhol a vybehol z miestnosti. Muž jačal a prosíkal ich, aby ho zabili. Bobby v miestnosti cítil prítomnosť čohosi, čohosi strašného, bolo tam chladno a pomaly sa tam šíril sladkastý zápach hnijúceho mäsa. „Nech si ho to vezme!“ poznamenal Sam trpko, stojac chrbtom otočeným k desivej scéne.
„Sam...“
„Zabil Deana. Nech si ho jeho pán vezme.“
Mužove výkriky sa ešte vystupňovali a Dirk vystrelil. Bobby si nebol istý, či ho zabila strela, lebo jeho telo sa v tom momente rozprsklo a ostriekalo ich krvou. Dlho bolo ticho.
„Zavolám upratovaciu službu,“ ponúkol sa Dirk a zasunul pištoľ do puzdra. Vyšiel von a za pätami mu trielili Ronny, Ian, Mike a Bobby.
„Pamätáš na tú hranu, ktorú som spomínal?“ ozval sa Ronny a poobzeral sa okolo seba, či ho nepočuje Sam. Tváril sa pri tom vystrašene. Bojí sa o Sama. Dokelu, myslím, že sa bojí Sama. Viem, že aj ja... z každého trochu.
„Viem... Pôjdem sa s ním pozhovárať,“ odpovedal Bobby potichu.
Sam ešte počul ako mužov výkrik náhle ustal a časť z neho dúfala, že Dirkov výstrel prišiel neskoro. Kráčal po chodbe, ruky sa mu triasli a bolo mu zle od žalúdka. Trápilo ho, čo sa práve stalo. Bolo to potrebné? Čo sa to so mnou deje? Odvtedy, čo Dean zmizol...
"Sam, počula som, že jedného chytili," ozvala sa CJ, ktorá sa mu ponáhľala oproti.
"Áno," odpovedal zlovestne. "Už je po ňom."
"Povedal niečo?" spýtala sa.
"Tvrdil, že osobnosti hostiteľov sú nedotknuté až pokým si ich to nevezme." Jeho vlastný hlas ho udivoval, nebola v ňom ani štipka emócie.
"Čože?" CJ očami prebehlo zdesenie a potom hlboká sústrasť. Chytila ho za rameno a stisla. "Možno len táral, Sam. Možno..."
Pokrútil hlavou. "Nie, hovoril pravdu. Bol hrdý na to, čo spravil."
"A čo spravil?"
"Pripravoval ich. On... On..."
Chápala ho.
"Ako De... posledná obeť zvládla operáciu?"
"Lepšie, ako som dúfala. Napravili sme škodu - bola síce roziahla, ale zvládol to. Som rada, že sme neotálali. Nerada nechávam rany otvorené a takto sa aspoň môže začať hojiť. Zajtra už by mohol na chvíľu vstať."
"A aký to má zmysel," zamrmlal Sam.
"Sam, niečo by si mal vedieť. Mysleli, že pomáhajú..."
"Čo?" spýtal sa Sam a zrazu sa zľakol toho, aká bude odpoveď.
"Je to štandardný predoperačný postup. Zľahčuje to starostlivosť..."
"Čo sa stalo, CJ?" V tej otázke zaznel strach zmiešaný s hnevom.
"Oholili ho a ostrihali mu vlasy. Je mi to ľúto, Sam, zanechala som inštrukcie..."
"V poriadku, CJ. Nie je dôvod, aby sme s touto obeťou zaobchádzali inak ako s ostatnými. Presunuli mi k nemu posteľ? Je na mňa naviazaný. Bude pre neho jednoduchšie, ak tam ostanem."
"Má ju tam," usmiala sa naňho. "Ešte asi polhodinku budem v svojej kancelárii."
"Hneď ako ho skontrolujem, napíšem správu z vypočúvania," oznámil jej. CJ prikývla a Sam sledoval ako sa vzďaľuje.
"Tento je iný, Sam," ozval sa mu Bobbyho hlas spoza chrbta. "Bol to Dean."
"Bol?" spýtal sa Sam a otočil sa k nemu. Všimol si, že jeho oči sú červené. Plakal.
"Áno. Dean je preč," odvetil Bobby potichu.
"Som rád, že ti to je jasné, Bobby."
"Sam, musíme sa pozhovárať."
Nie... Teraz to nedokážem. "Potrebujem, aby si so svojím tímom zajtra zamieril do Carlsbardu. Mal by si ísť domov a odpočinúť si."
"Nie, Sam, musíme sa pozhovárať."
"Nie, Bobby," odvetil Sam nahnevane. "Musím ísť skontrolovať obeť. práve ho dooperovali a nechcem, aby sa prebral a bol sám."
"Sam..." Bobby ho chytil za ruku.
"Nie! Teraz nie!" Zhlboka sa nadýchol. "prosím, Bobby. Daj mi jedej deň. Prosím."
Bobby sa mu zahľadel do očí a napokon povolil zovretie na jeho ruke, len ho chytil okolo pliec. "Máš pravdu. Bol to dlhý deň pre nás všetkých." Potľapkal ho po ramene a odtiahol sa.
"Vďaka, Bobby." Obaja prešli k dverám do Deanovej izby.
"Zavolám ti, než vyrazíme," povedal Bobby a zamieril chodbou smerom ku kanceláriam.
Sam ostál stáť na mieste. Ruky sa mu triasli, dlane potili. Skutočnosť ho znova dohnala. S hlbokým nádychom vstúpil dnu. Dean bol stále v bezvedomí. Prišiel k posteli a prezrel si brata. Jeho tvr bola chudučká - takmer nepoznateľná, ale bol to Dean. Nič už nemohlo vyvolávať pochybnosti, nedalo sa to zaprieť. Bol to Dean. Črty jeho tváre boli znova viditeľné. Tmavé mihlanice ostro kontrastovali s bledou pokožkou.
Preboha. Je mi to ľúto... Ja... "Dean..." vyslovil bratovo meno a opatrne mu položil ruku na čelo. oči mu začali slziť. Bolo to prvýkrát odkedy oslovil brata menom, odvtedy čo ho našli. Zviezol sa na stoličku a snažil sa ovládnuť emócie, ktoré sa nebezpečne drali na povrch. Po tvári mu začali stekať slzy. "Je mi to ľúto, Dean... Prosím... Dean... "Nezomieraj." Keď už konečne po dlhej dobre použil bratovo meno, nemohol s tým prestať. "Dean..." Sam sa nadýchol. "Čo sa stalo? Čo ti to spravili?"
Zápach si ho našiel skorej ako vedomie. Víril sa okolo neho, vypĺňal mu pľúca a spôsobil reťazovú reakciu v žalúdku, ktorá ho vytrhla z drogami navodeného nevedomia naspäť do reality v priebehu asi dvoch sekúnd. Ruky mal zviazané za chrbtom v lakťoch aj zápästiach, ale aj tak sa mu podarilo kľaknúť si než sa mu vyprázdnil obsah žalúdka. Napínalo ho nekonečne dlho a pozbierať sa dokázal až po hodnej chvíli. Tak toto vôbec nebolo smiešne. Preboha, čo je to za smrad? Len rozkladajúce sa telá dokážu takto rozvoniavať.
Miestnosť bola tmavá, len spod dverí dnu presvital úzky pásik svetla. Dean zažmurkal a opatrne sa presunul preč od neporiadku, ktorý narobil. Vtedy si uvedomil, že je bosý, cítil ako sa mu do nehy zabodla trieska. Z hlbokého tieňa po jeho ľavici sa ozval vzdych, ktorý nasledovali zvuky zvracania.
"Je tu niekto?"
"Randy?" spýtal sa Dean pochybovačne.
"Dean? Si to ty?" ozval sa znova Randy. "Uff... Asi budem znova..." Zvuk to dopovedal zaňho. Dean sa pobral smerom k nemu a keď sa mu oči prispôsobili tme, dokázal rozoznať tmavší tieň - predpokladal, že to je Randy. "Nič sa nedeje, fakt to tu strašne páchne," upokojoval ho a opatrne sa ho dotkol. "Môžeš vstať?"
Randy prikývol a spolu sa presúvali preč od neporiadku, a kým nenarazili na stenu, o ktorú sa opreli.
"Hej, ste vy dvaja v poriadku?" ozval sa ďalší hlas.
"Sme," odvetil Dean. "Volám sa Dean."
"Ja som Randy."
"Kde si?" spýtal sa Dean neznámeho.
"Sme v kúte. Dostali sme sa až tam a ďalej sme nešli."
"Ste tiež zviazaní?" ozval sa znova Dean.
"Áno. Lakte a zápästia. Ja som Nick."
"A ja George."
"Ja som Mitch."
"Čo to je za smrad? Ako dlho tu už ste?" spýtal sa Randy.
"Nie sme si istí. Ale dosť dlho na to, aby sme ten zápach už necítili," odvetil Nick.
"Tak to potom už musí byť poriadne dlho.," zasmial sa Randy priškrteným hlasom.
"Myslím, že je to už zopár dní," pritakal Mitch. "Vás sem hodili už pred riadnou chvíľou."
"A kde sme?" vyzvedal Dean a snažil sa ich identifikovať v tme, ktorá sa okolo nich rozprestierala.
"Mňa chytili v Clovise," ozval sa Nickov hlas. "Vyšetroval som zmiznutie niekoľkých ľudí."
"Si policajt?" pýtal sa Dean ďalej.
"Áno. Volala nám jednotka, ktorá operuje v Roswelli. Ľudia miznú všade po okolí a mne ten prípad pridelili."
"Nick?" zašepkal Randy. "Nick Anderson?"
"Áno..."
"Som Randy Schrader a toto je Dean Winchester."
"Z jednotky?" Nickov hlas znel neveriacky.
"Áno," pritakal Dean. "Rád ťa spoznávam."
"Aj ja teba, aj keď efektnejšie by to vyznelo, keby som ťa videl," zašveholil Nick. "Takže vás dostali? Myslíte, že vás vzli z nejakého dôvodu?"
"Možno im lezieme na nervy," zasmial sa Dean horko. "Nás chytili v Roswelli."
"Mitcha a Georga uniesli v Portales. Viem, že mňa premiestňovali, prišli ku mne a nadrogovali ma. Ale potom sme už ostali na mieste."
"Takže si myslíš, že sme ešte stále v Portales?" spýtal sa Randy.
"Asi hej. Odvtedy, čo priviedli Mitcha a Georga sa tu nezjavil nikto."
"A videl si ich?" vyzvedal Dean.
"Áno a nie."
"Čo tým myslíš?"
"Nosia masky, ktoré vyzerajú ako z kameňa," povedal Nick.
"Majú podobu lebky?" spýtal sa zvedavý Randy. Dean sa na neho zahľadel. V slabulinkom odraze svetla ledva rozoznal jeho tvár a videl, že Randy sa zamyslene mračí.
"Áno. Majú rozličnú podobu, ale naozaj sa podobajú na lebky. Znamená to niečo?"
"Možno," prikývol Randy. "Ale rád by som ich videl." Odkašľal si. "Som smädný."
"Pri dverách je voda, ale myslím, že je nadrogovaná, George sa z nej napil a ..."
"A poriadne to so mnou zamávalo," priznal George. "Bolo to zvláštne. Keď som študoval, vyskúšal som nejaké huby - trochu sa to podobá."
"Fajn, takže vode sa budeme vyhýbať," skonštatoval Dean. "Ale niečo piť musíme."
"Alebo zomrieť od smädu," zasmial sa Nick.
"Aj to je možnosť," pripustil Dean s úsmevom na tvári. Na to, že je policajt, nie je až taký zlý. "Mitch, a ty vieš prečo lapili teba?"
"S Georgom sme našli dom..."
"Počkaj, počkaj. Budem hádať. Bol plný mŕtvol," prerušil ho Dean.
"Áno. Nahlásili sme to zodpovedajúcim orgánom a vrátili sa do práce. Veľmi som o tom ani nepremýšľal, až pokým nás po troch dňoch neuniesli." Na moment sa odmlčal. ""Aj tento dom je ako ten druhý, že?" spýtal sa. "Stavím sa, že áno."
"Si zo mňa robíte srandu, nie? To vás to doteraz nenapadlo?" opýtal sa prekvapený Dean, "O čom ste sa doteraz rozprávali?"
"O všetkom možnom, len nie o tomto."
"Ako keby to bol spôsob, ako sa s tým vyrovnať," zamrmlal si Dean. Odmietanie skutočnosti, to je pojem.
"Nie sú to policajti, Dean..." poznamenal Nick.
"Jasne. Prepáčte."
"Povieš mi viac o tých maskách? Alebo o tom, ako si sa cítil po tej vode, George?" prerušil ich Randy.
"Viem len to, čo som ti už povedal," pokrútil hlavou Nick. "George trochu kričal."
"Kričal?"
"Myslel som, že vidím... Bolo to strašné, ako v nejakom horore." George nahlas prehltol. "krv a nôž a tá vec..."
"Videl si ju?" spýtal sa zvedavý Dean.
"Bolo to vážne odporné, ale určite len halucinácia."
"Nebola, že?" povedal Nick zrazu "Alebo nie?"
"Nie, nebola," odvetil Dean. "Berie si to ľudí, alebo inak povedané, preto berú ľudí."
"Vieš, čo to je?" spýtal sa Mitch.
"Znieš, akoby si tomu veril," poznamenal Randy.
"Učím filozofiu a náboženstvá na Východnej univerzite. Voči takýmto veciam som otvorený."
"Si Mitch Keith?"
"Áno."
"Mal som kamošku, ktorá tam chodila. Milovala tvoje prednášky. Ako si našiel dom?" vyzvedal Randy.
"Boli sme na túre. George študuje antropológiu a spolu sme šli k nejakým vykopávkam. Bolo to asi také zaujímavé, ako tieto veci obyčajne bývajú," zasmial sa Mitch potichu. "Preto sme sa rozhodli pre menšiu prechádzku po okolí. Asi tri míle od výkopu sme našli starú farmu. Cítili sme ju skôr, než sme ju uvideli. Chceli sme to preveriť, či niekto nepotrebuje pomoc."
"Hmm... Keď ich už cítiš, niet im už žiadnej pomoci," poznamenal Dean uštipačne.
"Presne tak," prízvukoval Nick.
"Ale čo to robí..." začal George a potom stíchol. Úzky pás svetla zmizol.
"Niekto ide," zašepkal Dean a zmocnilo sa ho napätie. Pomaly sa naklonil k Randymu, aby mu poskytol oporu. Je silný, ale nikdy nič takéto nezažil.
Dvere sa otvorili a miestnosť zaplavilo svetlo. Dean zažmurkal, aby zahnal slzy, ktoré mu vhŕkli do očí, keď ho oslepil náhly jas. Dnu vošla skupinka mužov s maskami na tvárach. Každý z nich chytil jedného z väzňov. Dean kopol dvoch, ktorý sa ho snažili odvliecť. Kútikom oka videl, že na opačnom konci miestnosti tiež niekto bojuje, predpokladal, že je to Nick. Vzápätí ho tí dvaja zhodili a jeden z nich mu pritlačil koleno na krk, druhý mu znehybnil nohy a silno ho udrel do boku. Bolesť bola dosť silná na to, aby s nimi prestal zápasiť.
Dnu vstúpil ďalší, nižší muž. Jeho maska bola prepracovanejšia ako ostatne, zdobili ju zelené znaky, zuby mala vyfarbené bielou a tam, kde mal byť nos, sa nachádzal čierny kameň.
"Pekná maškaráda, debil," ozval sa Dean. Muž, ktorý mu sedel na nohách, ho znova udrel.
"Nerozprávaj," zavrčal naňho neľudským hlasom novopríchodzý.
"Ale čo, zabijete ma, ak budem? Som si istý, že to sa aj tak nakoniec stane." Po ďalšom údere mu do očí vyhŕkli slzy.
"Tento sa mu bude páčiť," poznamenal krpec a podišiel bližšie. Ruku strčil do vrecka a vytiahol z neho injekčnú striekačku. "Tak teda pôjdeš prvý." Kývol mužovi, ktorý mu držal nohy a ten sa naklonil viac dopredu, aby ho znehybnil celého.
"Nie." Dean tvrdo bojoval proti obmedzovaniu svojej slobody. "Nie!"
Ihla sa mu zabodla do chodidla. Cítil, ako sa mu v ňom rozlieva teplo, o sekundu neskôr sa štípanie z bodu vpichu začalo šíriť po celom jeho tele. Svaly mu začali ochabovať. "Nie..." Všetko sa mu začínalo rozmazávať. Farebné masky ožili, hýbali sa im oči a keď niektorý z mužov prehovoril, zdalo sa mu, že aj ich ústa sa hýbu. Krčné svalstvo sa nakoniec tiež podvolilo účinku drogy a hlava mu padla k zemi.
Muž, ktorý ho držal sa postavil a prerezal mu putá, potom mu niekto vyzliekol tričko. Chytili ho a niekam preniesli. Dean sa snažil zistiť, kde je, ale jeho svaly odmietali nadvihnúť mu hlavu, nevidel nič iné okrem dlážky. Je to dom, génius. Časť jeho mozgu si aj naďalej zachovala racionálne myslenie, aj keď jeho telo mu odmietalo slúžiť.
Priviedli ho do miestnosti s oltárom. Zhromaždila sa tam skupinka ľudí a všetci mali na tvárach tie masky. Sranda. Karneval. Zaujímalo by ma, čo by z toho vydedukoval Sam. Hodili ho na kolená a ktosi ho bolestivo tlačil rukou k zemi a nohou do chrbta, aby bol ako tak vzpriamene. Zvláštne... cítim bolesť. To nie je dobre. Všimol si, že aj ostatných pritiahli dnu. Kútikom oka sledoval Randyho a zvyšných troch spoluväzňov.
Niekto začal rytmicky bubnovať. Dean cítil, ako sa jeho srdce prispôsobilo tomu rytmu, cítil, ako mu každý úder rezonuje v tele. Čiasi ruka ho potiahla za vlasy, aby mu nadvihla hlavu. Stena za oltárom sa otvorila a dnu vstúpil muž. Jeho maska bola akýmsi spôsobom najkrajšia zo všetkých a okolo krku mu visel veniec z červených a žltých kvetov. Keď kráčal, veniec sa kýval zo strany na stranu a Dean si ihneď všimol ranu, akú mali všetci hostitelia. Za mužom šli ďalší dvaja, ktorí niesli tácky. Na jednej bola zelená miska, na druhej boli kvety. Tempo bubnovania s zvýšilo. Muži kráčali k Deanovi a ostatným zajatcom. Ich vodca zastal priamo pred ním a stiahol si masku.
Dean nedokázal potlačiť zvracanie, žalúdok sa mu bolestivo prevrátil a pokúsil sa vyprázdniť. Srdce mu stále bilo v rytme s bubnom, ale dych sa mu zrýchlil a on cítil ako sa ho zmocňuje desivá nevoľnosť.
Muž prehovoril a bezvýznamné slová mu zaplavili myseľ tak rýchlo ako zvuk bubna. Mozog mu hovoril, aby utekal, aby utiekol pred tým, čo ho čaká, ale telo ho neposlúchalo. Muž ho chytil za bradu a jemu telom prebehla vlna adrenalínu. Vodca prehovoril, ale jeho slová akoby ani neboli slová. Otočil sa a zažal lampáš na konci oltára a potom sa obrátil znovu k nim. Stál rovno pre Deanom. Muž, ktorý ho držal, ho násilne postavil na nohy. Objal ho a z tácky vzal zelenú misku a trochu z jej obsahu mu vylial na hlavu. Tekutina mu stekala po tvári a po perách a on cítil jej sladkastú chuť zmiešanú z medenou prímesou krvi. Muž ho pohladil po hlave potom ho zakrvavenou rukou chytil za hruď na mieste, kde mal srdce...
"Bezmenný." Okolo krku mu prevesil veniec žltých a červených kvetov. Potom odstúpil. Dean kútikom oka sledoval, ako aj ostatných polievali a dávali im kvety. Randy a ešte jeden, o ktorom si myslel, že je Nick, mali rovnaké ako on sám. Ostatní dvaja dostali čisto červené a muž im povedal: "Ponúkaní." Keď skončil, ustúpil späť k oltáru. "Vybrali sme ich. Nakŕmte ma."
Jeden z tých dvoch, čo mali červené girlandy, bol pritiahnutý k oltáru. Dean začul tlmený výkrik: "George, nie!"
Georga položili na oltár a zopár mužov mu chytilo nohy a ruky. Nie, preboha. Muž, ktorý niesol tácku s miskou, pristúpil k oltáru. Druhý ju položil na zem a odišiel. Muž, ktorý viedol rituál, ju dvihol a zvyšok jej obsahu rozlial po celom Georgeovom tele. Niekto mu násilím otvoril ústa a muž mu vytiahol jazyk a čímsi mu ho prepichol. Georgea sa zmocnilo absolútne zdesenie, začal nepríčetne kričať a tvár mu postriekala krv z najnovšej rany. Muž sa znova načiahol k tácke a v rukách sa mu tento krát zjavil čierny nôž. Dean sa snažil odvrátiť preč, ale hlavu mu pevne držali a oči sa mu odmietali zatvoriť a on musel sledovať ako Georgea rozrezali. Krik sa znásobil, boli to výkriky hrôzy pretkané ukrutnou bolesťou.
Muž vložil ruku do otvorenej hrude.
Nie, nie, nie, preboha nie. Napriek tomu, že ho držali, napriek tomu, že ho stále ovplyvňovala droga, jeho telo to vzdalo. Zmocnila sa ho temnota a Georgeove výkriky boli konečne umlčané.
Vedomie si ho našlo pomaly. Najprv to bol len zápach - zápach smrti a príliš sladká vôňa kvetov. Spoznal ju a pamäť sa mu v tom okamihu vrátila. Prehltol hrču, ktorá mu vyrástla v hrdle a pokúsil sa pohnúť. Bol k čomusi priviazaný a do zápästí a členkov sa mu nemilosrdne zahrýzala kovová reťaz.
Dokelu, myslím, že zo mňa chcú spraviť hostiteľa. Sam? Ak sa to stane... Zabi ma keď ma nájdeš...
Prosím, Sammy, ak sa to stane, zabi ma. Prosím, zabi ma.
Bolo tam ticho a príjemne voňavo, nie ako ten zápach, ktorý poznal celý svoj život. Bolesť, ktorú pociťoval, bola iná, tlmená a takmer jemná. Bolo mu teplo, nepamätal si, kedy naposledy mu bolo teplo. Pokiaľ vedel, vždy mu bolo len zima až pokým... pokým neprišiel sem. Zaujímalo by ho, ako dlho tu už je. Čas pre neho nič neznamenal.
Pamätal si, ako ho našli, pamätal sa, ako sa bál ľudí bez tvárí, ktorí prišli do jeho malého väzenia. Potom sa tam zjavil ďalší, nie bez tváre, ktorý sa mu prihovoril a prikryl ho čímsi, čo ho zohrievalo. Bol jemný a droga, ktorú mu dal, bola tiež iná. Nebola bolestivá, nespôsobovala mu ten zvláštny polospánok, nie, táto mu len dala dar spánku, len spánku. Tichého, tmavého, jemného.
Ozval sa tichý zvuk a on otvoril oči. Rozhliadol sa po izbe, v ktorej sa nachádzal; prekvapilo ho, že je tam svetlo. otočil hlavu a uvidel toho, ktorý ho zachránil, ako sedí na stoličke pri jeho posteli. Oči mal zatvorené a pod nimi tmavé kruhy a pozícia jeho tela, dokonca ja v spánku, vypovedala o vyčerpaní a bolesti. Muž si zrazu vzdychol a otvoril oči. Usmial sa a prehovoril.
Ten zvuk ho upokojoval. Stále mu opakoval to isté. Potom povedal čosi iné a znova zopakoval ten zvuk. Po pár minútach ukázal na seba, potľapkal sa po hrudi a začal opakovať iný zvuk.
"Sam," povedal ten, ktorý ho zachránil, a poťapkal sa po prsiach. "Sam," opakoval mu dookola. "Sam."
Pokúsil sa napodobniť ten zvuk, ale nepodarilo sa mu to, iba čo mu tá námaha spôsobila bolesť. Zatvoril oči a vydal akýsi zvuk, nič len zvuk. Na čele pocítil jemný dotyk ruky, upokojujúco ho palcom hladila po čele. Otvoril oči a pozrel na toho, ktorý ho zachránil, na Sama. V jeho, v Samových očiach boli slzy, stekali mu po lícach a kvapkali z nosa a znova opakoval, tentokrát iný zvuk a pri každom opakovaní sa mu lámal hlas.
Rukou sa k nemu načiahol on, Sam, ho za ňu vzal a pritlačil si ju k hrudi, stále opakujúc ten zvuk.
Zaujímalo by ho, či je to jeho meno. Nevedel, ale ak ho tak jeho záchranca chcel volať, bolo mu to fuk. A bolo pekné mať pre zmenu meno. Bolo pekné, že sa mu znova niekto prihováral, že mu niekto držal ruku v teple na svojej hrudi, bolo pekné mať meno...
Než to všetko skončí.