Prológ: Pale ghosts and frightful shades shall my acquaintance be
Ten dom sa nachádzal na konci slepej ulice. Vyzeral úplne obyčajne, žltý s bielym vzorom na stenách, s malou kvetinovou predzáhradkou, kde za bielym plotom bujneli ruže a pivónie. Na príjazdovej cestičke stál štvordverový sedan. Odkiaľsi z diaľky Sam počul veselý džavot detských hláskov. Len maličkosti naznačovali, že niečo nie je v poriadku, okná boli tmavé, na pozemku sa nič nehýbalo, ale koniec koncov, celkový dojem, ktorý dom vzbudzoval bol úplne normálny.
Až na ten zápach.
Sam stál pred domom a okolo neho sa víril pach smrti. Bol takmer hmatateľný a dávala jasne najavo, že nič nie je v poriadku, že sa tu stalo niečo hrozné, také strašné, že to ani nebolo možné opísať.
„Pripravený?“ spýtala sa CJ.
Sam úkosom pozrel na drobnú ženu. „Nie.“
„Chápem, ani ja nikdy nie som.“ Podala mu chirurgickú masku a sama si jednu natiahla na tvár.
„Vďaka.“ Sam si ju taktiež natiahol, zhlboka sa nadýchol a do nosa mu udrela silná vôňa eukalyptu a levandule. S ďalším nádychom otvoril bránku a prešiel chodníčkom k domu. Kútikom oka videl ako sa zvyšok tímu presunul do dvora za ním. Vchodové dvere do domu neboli zamknuté. Nikdy nie sú zamknuté, keď sa k nim dostaneme. Otvoril ich a do tváre ho udrela ďalšia vlna zápachu. Na chvíľu zastal, aby premohol svoj dvíhajúci sa žalúdok a potom vstúpil dnu.
Z chodby bolo vidno dve izby. Sam zamieril vpravo a hoci vedel čo tam nájde, potreboval si byť istý. Pri zadnej stene miestnosti boli zvyšky oltáru celé oblepené muchami, až to vyzeralo, že sa oltár aj podlaha hýbu. Zreteľný bzukot bol akoby zvukovým zosobnením zápachu. Prešiel k oltáru a muchy sa dvihli do vzduchu ako čierny mrak. Bez zaváhania do neho vrazil a s uspokojením hľadel ako sa rozsypal.
„Sam?“ ozvala sa hlas CJ.
„Idem.“ Sam vyšiel z miestnosti a prešiel chodbou. CJ stála v izbe, ktorú zvykli nazývať predizbou. Zvyšky obetí boli poskladané pri stenách akoby to boli laty. CJ bola pri jednom tele, mladom mužovi, ktorého hruď, na rozdiel od ostatných, bola nedotknutá. Všetky ostatné boli poznačené zívajúcou dierou v hrudníku, jedine on mal len jednu ranu v spodnej časti brucha, kde zrazená krv poškvrnila bielu pleť.
„Zomrel pred tým, než ho to stihlo dokončiť, celkom nedávno,“ poznamenal Sam sklamane. „Čo tu máme? Stihla si to už prezrieť?“
„Len som začínala, keď som ho našla. Je oltár...?“
„Zničený.“ Sam prešiel k hromade tiel. Natiahol si latexové rukavice a jedno po druhom ich otáčal. Väčšina z nich mala na sebe nepopierateľné dôkazy obetovania, hrudník rozrezaný ostrou čepeľou a vytrhnuté srdce. „Mám ich tu päť,“ povedal a rýchlo zrátal telá s hruďou roztvorenou zvnútra akoby to bol nejaký hrôzostrašný kvet.
„Tu sú ďalší traja a ešte jeden čo zomrel, než to s ním skončilo,“ oznámila mu CJ a prešla k nemu.
„Dvaja čo zomreli skorej? Zvláštne, ktovie čo sa stalo. Míňa ich rýchlejšie.“ Sam sa rozhliadol okolo seba. „Najstaršie môže mať koľko? Tri týždne?“
„Tak nejako.“
„Teraz sa už sťahujú častejšie.“ Sam na ňu pozrel. „Snažia sa byť o krok vpred pred nami,“ skonštatoval a jeho hlas sa silno ozýval v inak tichej miestnosti. CJ prikývla a otočila sa na odchod. Sam ešte venoval jeden pohľad telám a nasledoval ju do zadnej časti domu. Kuchyňa bola prázdna a na zemi ležala rozbitá nefritová miska. Tentokrát ju nevzali. Prekvapili sme ich. Otvoril zadné dvere a nazrel do dvora – bol prázdny, nič sa v ňom nehýbalo okrem jednej osy, ktorá bzučala zboku domu. Zvyčajne tu býva viac včiel. Opatrne zavrel dvere a pokračoval v prehliadke domu.
„Našla som ďalšie,“ ozval sa CJ-in hlas z izby naľavo od Sama.
Vošiel do stredne veľkej izby, ktorá bola za tou, kde zničil oltár. Telá tu boli, podľa jeho odhadu, asi o týždeň staršie ako tie v predizbe. Jedno za druhým ich preskúmal. „Obetovaný. Všetci,“ oznámil CJ.
„Našli sme jedného živého!“ Dirkov výkrik sa rozľahol chodbou.
Sam vzhliadol od posledného napoly rozloženého tela, rýchlo pozrel na CJ, otočila sa, prebehol chodbou a zastal na vrchu schodiska do pivnice. „Dirk?“
„Tuná dole!“
Rýchlo zišiel po schodoch a uvidel Ronnyho ako stojí pred dverami na konci dlhej chodby. Mladík sledoval ako sa približuje, jeho pohľad vydesený a slzy na krajíčku. Sam mu stisol rameno a ostal stáť na prahu pivničnej miestnosti. Dirk bol vnútri, takmer uprostred a v rukách zvieral prikrývku. Sam pomaly vstúpil.
Izba bola špinavá. Na zemi ležala pokrčená prikrývka. Cez škárku v zadebnenom okne prenikal dnu len úzky pás svetla. Pri dverách ležalo ďalšie telo, ktorému z hrude trčal kus kovu. Ťažký, žalúdok dvíhajúci zápach hnijúceho mäsa vyplnil každý milimeter miestnosti – bol tu silnejší než kdekoľvek inde v dome, azda okrem izieb, ktoré boli plné mŕtvol. Okrem toho vo vzduchu visel aj štipľavý zápach čohosi iného. Ale čo bolo horšie, omnoho horšie, bolo to, že miestnosť páchla strachom, beznádejou, stratou ľudskosti.
Keď Sam prišiel k Dirkovi, všimol si postavu, polonahú, skrútenú v rohu. Bol to muž, schúlený tak, aby bol čo najmenší, dlhé vlasy prilepené k lebke. Spomedzi rúk, ktorými si zakrýval tvár, bolo vidno divokú bradu. Bol vyhladovaný, pod tenkou napätou kožou mu bolo vidno každú kosť. Celé telo mal pokryté ranami, ktoré Sam pridobre poznal. Na ruke boli badateľné stopy po vpichoch. Niektoré zranenia boli infikované, iné, hlavne tie na holom chrbte, stále krvácali. Aj keď ju nevidel, vedel, že v spodnej časti brucha nájde jednu ranu – znak hostiteľa. Na zápästí si všimol rozstrapkané konce rozseknutého mäsa. Niekedy mám pocit, že Dirk má pravdu a bolo by lepšie, keby ani jeden neprežil. Koľko ich ešte bude? O koľko viac ich ešte nájdeme?
„Tieto potvory zvládaš omnoho lepšie ako ja,“ povedal mu Dirk takmer pošepky. Muž sa ešte viac skrútil, aby sa skryl pred ich hlasmi. „Koľko ešte? Kriste, je mi z toho zle.“
„Aj mne,“ odpovedal mu jemne Sam, stiahol si rukavice aj masku a podal ich Dirkovi.
„Nechápem ako vydržíš ten zápach bez masky.“
„Potrebujú ľudský kontakt. Musia vedieť, že my nie sme tí druhí,“ odvetil mu Sam potichu.
„Nie je v tom rozdiel, Sam. S kontaktom alebo bez neho, už to nie je človek.“ Dirkova ruka spočinula na jeho chrbte v priateľskom geste. „Viem, že potrebujú pomoc, to viem. Ja len... Vieš... Niekedy si myslím, že by bolo lepšie, keby sme ich rovno zastrelili a skončili im ten horor, než je neskoro.“
„Chápem. Tiež mám niekedy taký pocit,“ odvetil Sam.
Dirk mu podal prikrývku. Sam mu venoval dlhý pohľad, vzal si ju a podišiel k mužovi pritlačenému k stene. „Volám sa Sam. Pomôžem ti,“ prihovoril sa mu opatrne tichým hlasom, akoby muž bol vystrašené zviera. Čo vlastne aj je. Pokúsil sa mu prehodiť prikrývku cez plecia, ale zaváhal, keď muž reagoval akoby ho to bolelo a odtiahol sa preč od dotykov látky. Sam mu ju opatrne pridržal na chrbte, aby si na ňu zvykol. „Už je to v poriadku, odvedieme ťa odtiaľto.“ S tými slovami prehodil prikrývky aj cez chudé plecia.
Sam si k nemu pomaly čupol a prihováral sa mu veselým, ale pokojným hlasom, ktorý sa za tie týždne tak ťažko naučil ovládať. Opatrne sa k nemu načiahol a muž sa jeho dotyku uhol. Sam však vytrval a jemne ho prinútil, aby sa naňho pozrel. Konečne sa mu podarilo dvihnúť jeho tvár dostatočne vysoko, aby sa mu mohol pozrieť do očí. Ten pohľad poznal pridobre – zvierací, vydesený, stratený. Nebola v ňom jediná iskrička ľudskosti, len prázdne oči zízajúce z ľudskej schránky. Nič žiadna stopa po tom, že by muž niekedy býval ľudskou bytosťou, ten pohľad poznal len bolesť, hrôzu a nekonečné týranie.
Samovo srdce prestalo biť.
Preboha.
„Dean?“